ESTERANDIA - Meč nevinnosti

26. Najkrajší večer (piata časť)

Všetky známe tváre sme videli zdržiavať sa vonku alebo v hlavnej sále. Jedáleň bola prázdna, čo mi vyhovovalo, pretože som sa mohla voľne pohybovať okolo stola a nabrať si zo všetkého, čoho som len chcela bez toho, aby som pri tom vyrušovala iných. Navyše, odjakživa nemám rada miesta, kde sa naraz zdržiava veľa ľudí. Som radšej za tichšie a pokojnejšie miesta.

Počas večere som sa o tom rozprávala aj s Chrixtinom. Pritakal, že aj on to tak má rád, preto veľa času trávi v knižnici. Prišla aj téma na tancovanie. To sme sa tentokrát zhodli, že na niečo také potrebujeme po výprave trochu viac oddychu, ako je len pár hodín. Na také veci sme už boli dnes dosť unavení a zničení.

Neskôr sme šli do Chrixtinovej izby pozrieť nejaké knižky, mňa však zaujal jeho obrovský bálkón. Odhrnula som spred dverí mohutný a hlavne dosť ťažký záves a pátrala, ako sa otvárajú, keďže na nich nebola kľučka.

To si ma už všimol Chrixtin a zasiahol skôr, než by som na nich niečo pokazila. „Neotváraj ich. Sú pokazené," knihu, ktorú práve držal v ruke položil na stôl a podišiel ku mne. Zatiahol záves späť a otvoril veľké okno vedľa jeho postele. „Keď chcem ísť von, idem tadiaľto," milo sa na mňa usmial a mykol pri tom plecami. Zasmiala som sa a vyšla na balkón.

„Nepatrí medzi najkrajší balkón na zámku, ale je z neho pekný výhľad na mesto," prehovoril a nasledoval ma ku kamennému zábradliu. Na bežné pomery bol obrovský, odhadovala som tak štyri krát šesť metrov štvorcových a nad väčšou časťou nebola vôbec žiadna strecha, čiže sme nemali výhľad len na mesto, ale aj na nočnú oblohu zaplavenú morom hviezd. Na jednom konci balkóna chýbal kus zábradlia. Samozrejme, prišla som až na jeho kraj a pozrela sa pod svoje nohy, kde sa momentálne nenachádzalo nič, okrem mesta a nižších vežičiek zámku. Opäť som mala úžasný pocit, akoby výšky pre mňa vôbec nič neznamenali, vôbec som sa ich nebála a bolo mi v nich dokonca príjemne.

Sadla som si na okraj a nohy som nechala visieť vo vzduchu. Bolo to úžasné. Chrixtin ma však z bezpečnostných príčin v tejto pozícii dlho nenechal. Zobral si ma na ruky a usadil sa, so mnou v lone, o kúsok ďalej, opretý o stenu. Hlavu som si oprela o jeho hrudník a ani som si nepamätala, kedy a ako sa mi podarilo zaspať.

Prebudila som sa uprostred večera a uvedomila som si, že ležím v Chrixtinovej posteli. Rozhliadla som sa po miestnosti a všimla som si ho sedieť za stolom a čítať knihu. Hneď si ma všimol a usmial sa. Odložil knihu na stôl, zhasol sviečky a ľahol si vedľa mňa. Ja som sa však posadila. „Mohol by si mi ešte rozopnúť zadný zips na šatách? Spalo by sa mi tak pohodlnejšie," prehodila som akoby nič. On na mňa hneď vypleštil oči, zo smiechom som prevrátila tými mojimi. „Mám pod tým kierat," pripomenula som mu existenciu tenkého obtiahnutého odevu, ktorý nosia všetky ženy v Esterandii pod šatami v prípade, žeby sa im v šatách nedobre pracovalo alebo by sa – ako v mojom prípade – chceli kdekoľvek zbaviť nepohodlného oblečenia bez toho, aby sa šli prezliecť. Všetko toto som zistila u Polyxe, ktorá mi toto praktické „body" požičala.

Chrixtin mi samozrejme zips rozopol a mohla som sa otravnej hryzúcej látky zbaviť. Kierat bol sto krát lepší. Zaliezla som späť pod perinu, Chrixtin ma schoval vo svojom náručí a spokojne som opäť zaspala.