ESTERANDIA - Meč nevinnosti

25. Odísť? (druhá časť)

Prichádza nová časť...

...venovaná: FuskaGurl :)

Dnes pre zmenu stáli pred bránou dvaja muži, ktorý nám ju pri vstupe otvorili.

V hlavnej sále sme ich všetkých stretli. Mama, Vionyxis, Redines, dokonca aj ďalší dvaja neznámi – vysoký muž s krátkymi hnedými vlasmi, v dlhom tmavohnedom kabáte a červenovlasá žena v šatách rovnakej farby. Niektorí stáli a tí, čo sedeli na svojich trónoch sa v momente, ako nás zbadali, postavili.

Bola to divná chvíľa ticha. Kráčali sme smerom k nim a tesne pred schodmi k vyvýšenému miestu, kde boli umiestnené tróny, sme sa im naraz uklonili. Moja mama sa na mňa láskavo usmiala zatiaľ čo Vionyxis podišla k svojim synom a oboch naraz chytila za ruky a následne objala. Bolo to veľmi milé a pekné gesto. Ďalší sa s nimi privítal Redines. Mňa zatiaľ zaujali zvyšné dve neznáme osoby. Vysoký muž venoval niekomu za mnou široký úsmev. Keď som sa otočila, všimla som si, že patrí Polyxe. Muž bol teda jej otec, Pán zeme a nerastov.

Bola som celkom pokojná, kým na mňa všetci v miestnosti neupriamili svoje pohľady. Najviac ma znervóznila pozornosť červenovlasej Panej.

„Anifentix, to dievča je veľmi statočné. Má v sebe bojového ducha, ktorý v nej bude neustále rásť. No mala by sa ešte veľa učiť," prehovorila melodickým vznešeným a hlavne nadradeným hlasom. Preto ma jej slová dosť prekvapili. Musela som s nimi plne súhlasiť. Naozaj som sa toho nestihla veľa dozvedieť a naučiť, nie všetko je ako môj Genetris, o ktorom si ešte stále nemôžem byť istá, čo všetko dokáže. Ak Chrixtin naozaj pozorne čítal celú knihu o ňom, potom v nej ani z ďaleka nemôže byť všetko.

Matka sa nad slovami červenovlásky pousmiala a jemne prikývla. Následne Pani s Polyxiným otcom a Redinesom opustili miestnosť, ostali sme tam len my, moja mama a Vionyxis. Obe ku mne s úsmevom podišli. Predtým, než matka prehovorila, si vymenili pohľady. „Rozprávali sme sa o tebe, zlatko. Je tu možnosť, že sa ešte naposledy môžeš stretnúť s otcom. Strávila by si uňho maximálne jeden rok a vrátila by si sa späť. Totižto, dlhšia doba by mohla byť nebezpečná pre tvoje okolie a tiež neznesiteľná pre teba.

Keď si prvý krát prekročila hranice a prijala moje požehnanie, niečo v tebe sa zmenilo. Stala si sa napoly Esterčankou, bola si pripravená po prvý krát použiť svoju moc. To sa však dá zmeniť, môžeš sa hneď teraz stať právoplatnou, skutočnou. Lenže keď sa tak stane, už nebudeš môcť posledný raz navštíviť otca. Tvoja moc by natoľko zosilnela, že čo i len jeden tvoj deň vo svete nevedomých by pre teba predstavoval veľký zmätok. Tiež to znamená, že by si pre svet nevedomých prestala existovať. Zabudli by na teba všetci... okrem otca.

Preto by som už teraz chcela vedieť, či budeš chcieť zajtra odísť."

Prekvapene som zažmurkala. Stretnúť ešte raz otca – chcela som to už dávno, sľúbila som mu to. Chrixtin s Eranom prikročili ku mne a čakali na moju odpoveď rovnako ako Panie predo mnou. Ja som však ešte stále váhala. Bolo mi tu dobre. Opustiť to tu by bolo stokrát ťažšie, než bolo odísť od otca na pár dní sem. A možno by to až také ťažké nebolo, ale čo ostatní? Rozhodne mi budú do posledného chýbať. Premerala som si ich pohľady. Chrixtin sa usmieval, určite by bol rád, nech sa rozhodnem akokoľvek. Aj on pravdepodobne pred pár rokmi šiel. Eran sa tváril, že mu na tom veľmi nezáleží alebo možno tušil, že si budem priať odísť.

Zrazu sa vedľa mňa objavila Polyxe a zhrozene sa na mňa pozrela. „Preboha, dievča, neváhaj ani na sekundu. Máš poslednú šancu vypadnúť do normálneho sveta medzi úplne normálnych ľudí. Do sveta bez problémov a starostí, tam, kde máš svojich starých priateľov a otca. Nehovoríme ti, že sa tam už nikdy viac nebudeš môcť dostať, ale bude to naposledy, čo tam budeš môcť aspoň chvíľu ostať," rozohnená kamarátka mi stisla obe ramená a tvárila sa priveľmi presvedčivo. To ale nemusela, ja som sa už rozhodla dávno predtým, než ma takmer na smrť vyľakala, keď sa len tak zrazu objavila predo mnou.

„Samozrejme, že pôjdem pozrieť otca," vyjadrila som sa konečne jednoznačne a Polyxe sa mi vrhla okolo krku. „Neboj, keď sa vrátiš, usporiadame oslavu na privítanie. Bude to super."

„Keď sme už pri tých oslavách. Jedna sa chystá na dnešný večer. Oslavuje celé mesto – návrat váš a návrat Panej Anifenix," usmiala sa Pani svetla v snehovobielych šatách, ktoré sa mi už pri prvom pohľade veľmi zapáčili. Vyzerali skoro ako svadobné.

„Presne tak," prikývla Polyxe. „Poď ideme sa prichystať." Ani som nestihla nejako zareagovať, už ma ťahala za ruku preč zo zámku. Myslím, že túto činnosť priam zbožňovala.