ESTERANDIA - Meč nevinnosti

8. Eran prehráva (druhá časť)

„Ako vidím, asi som vyhrala," odvetila som s úsmevom.

„Gratulujem," zašomral. „Tvoj útok bol vážne dosť dobrý. Vidieť, že ťa môj braček už všetko stihol naučiť."

„Hmm... ja viem, že bol dobrý," pritisla som mu Genetris bližšie k hrdlu.

„Dobre, a čo teraz?" prebodol ma pohľadom. Stále pozeral do očí a asi sa snažil čítať mi myšlienky. Potom zazrel na čepeľ Genetrisa. Z jeho pohľadu som naozaj nič nevedela prečítať, tak som čakala, čo povie ďalej.

No nepovedal nič. Zase sa pozrel na meč a dovolil sa ho dotknúť za čepeľ a potom ho pomaly odťahoval od svojho krku. Tak som meč povolila, lebo som nechcela, aby sa porezal. Vzdychla som si a vsunula som meč späť do pošvy.

Eran sa odtrhol od steny a podišiel (ako vždy) tesne ku mne a chytil ma za bradu. „Takých dievčat ako si ty nie je veľa. Vedel som to už keď som ťa prvý krát zazrel. Bolo to pred šestnástimi rokmi," palcom ma pohladil po líci a potom odstúpil a zdvyhol si meč.

Stála som oproti nemu a chvíľu som sa cítila, ako jeden z kamenných stĺpov v sieni. Rozmýšľala som nad tým, čo mi pred minútou povedal. Pred šestnástimi rokmi som nśa narodila. On ma vtedy videl? Keď som bola malá?

V tom sa na schodoch objavil Chrixtin: „Prvý oznam: Onedlho príde tvoj otec, Eran. Druhý oznam: Obed je na stole."

„Konečne," zamrmlal Eran.

Vyšli sme hore po schodoch za Chrixtinom a nasledovali sme ho do veľkej jedálne. Celou miestnosťou sa ťahal dlhý stôl zo šestnástimi miestami. Na konci bol veľký krb, v ktorom blčali žeravé uhlíky a nad stolom visel obrovský krištáľový luster.

Usadili sme sa za stôl a čakali, kým prinesú všetko jedlo. Teda, aspoň Chrixtin nám naznačil, že to nie je všetko. Prestreté bolo len pre piatich a jedla bolo ako pre armádu. Sluha doniesol ešte čosi pod pokrývkou a keď ju odkryl, vyvalila sa z pod nej para. V mise bola ryža a podľa toho, čo sa z nej vyvalilo, sme odhadli, že je ešte poriadne horúca.

Eran, sediaci oproti nám, si z nej nabral a ja s Chrixtinom sme si vymenili úsmevy.

„Vyhrala si?" pošepkal. Prikývla som a on na mňa zmurkol. „Si dobrá."

„Čo si šepkáte?!" zamračil sa Eran. Zrejme sa mu nepáčilo, že nechceme, aby nás počul.

„Nič," odvetil Chrixtin.

Do miestnosti vtúpila Vionyxis s veľkým úsmevom na tvári: „Prajem dobrú chuť:" Usmiala sa a sadla si za vrch stola.

Všetci sme sa najedli a neskôr sme z otvoreného okna začuli, klusanie koní a pochopii mse, že niekto prišiel.

Eran hneď opustil jedáleň a zbehol dole.

Len čo sme sa dostavili do sály, dnu vošiel vysoký štíhli čiernovlasý muž v strednom veku podobný Eranovi. Hneď ako zbadal Vionyxis, rozbehol sa za ňou a vrúcne ju objal. „Zdravím, moja milá."

Postupne sa privýtal aj s Eranom a Chrixtinom, až kým si nevšimol mňa.

„A ty musíš byť Rixia," podal mi ruku. „Všetko najlepšie, tedá... pardon, chcel som povedať, vitaj u nás." Zasmiali sme sa. „Ale aj všetko najlepšie, veď pred pár dňami si mala šestnásť." Prešiel späť k Vionyxis a chytil ju okolo pása.

„Si hladný?" spýtala sa ho. Kývol jej hlavou, že nie a spoločne vyšli po schodisku.

Eran sa rozbehol za nimi, ale na chvíľu ešte zastal a otočil sa ku mne. Zvláštne sa na mňa pozrel, akoby mi chcel niečo naznačiť a potom sa rýchlo zvrtol a odišiel.

S Chrixtinom sme si vymenili prekvapené pohľady a vyšli sme zo zámku.