ESTERANDIA - Meč nevinnosti

10. Plánujeme výpravu (prvá časť)

Usadili sme sa za stôl v Chrixtinovej izbe a pozreli na veľkú mapu na stene pred nami. Chrixtin si niečo pozrel v knihe, ktorú si vybral zo svojej knižnice a potom sa postavil k mape. Počkal, aby si ho všimol Vestix, ktorý si dosiaľ nevšímal nič iné, iba šnúrku na košeli, čo mu trčala spod kabáta. Chvíľu sme naňho všetci hľadeli, až kým do toho nezasiahol Eran: „Lonerve, si prítomný v našom svete?" poťukal si po čele.

„Áno, prečo?" zamračil sa Vestix. „Chrixtin, môžeš začať, počúvam ťa." Znovu sa obrátil k Eranovi a zazrel naňho. On mu pohľad obetoval.

Jasné, už viem, s kým sa bude Eran s radosťou škriepiť počas výpravy, pomyslela som si s úškrnkom.

„Takže," odkašľal si Chrixtin pripravený na reč. „My sa teraz nachádzame tu v Arlonde," ukázal na naše mesto vyznačené na veľkej mape. „A tu je náš cieľ," ukázal na druhú stranu mapy.

Miesto bolo označené čiernou farbou a nevyzeralo príliš priateľsky. Samozrejme, ani nemohlo byť, keďže to bol domov Pána smrti.

„Cesta bude dlhá. Približne tri až pol dňa tam. Najlepšie bude, ak vyrazíme o siedmej ráno, takže si túto na budúcu noc poriadne oddýchnite, no vráťme sa k trase," ukázal na vyznačenú cestu, ktorú tam dokreslil on. Na okamih sa zamyslel a potom nazrel do knihy na stole: „Naša výprava sa začne na opačnej strane Arlondských lesov – čiže tých našich. Tam by to malo byť maximálne bezpečné, preto sa tam na noc utáboríme, ale až na hraniciach s Trolím územím.

Na druhý deň sa presekáme ostnatými kríkmi, ktorým môžme byť vďační, lebo bez nich by sem mohli trolovia ľahko vniknúť," doplnil, keď videl Vestixovu zhrozenú tvár, čo sa mu nečudujem, pretože aj ja by som tie kríky doteraz preklínala. „Keď prejdeme cez Trolí les, budeme pokračovať cez lesy a lúky patriace Sanvingilsu."

„Sanvingils?" nechápala som.

„To je mesto," usmial sa Chrixtin. „Ďaleko od Arlondu a blízko miesta, kadiaľ pôjdeme. Lenže, v skutočnosti by nás cesta cezeň trvala jeden deň navyše," vysvetlil. „To znamená, že ďalej pôjdeme cez zakázané územie a potom už len cez priesmyk v pohorí Etarpas, kde sídli Pán smrti."

„Môžem sa spýtať... čo všetko budeme potrebovať na cestu?" ozval sa Damis, ktorý doteraz pozorne počúval.

„Dobrá otázka. Nič zbytočné," zdôraznil, „len zbrane, veľa-veľa vody a pár dôležitých vecí čo vás pri príprave oslovia.

V tom mi napadlo toľko vecí, čo by som mohla zobrať, že som na stoličke nevydržala sedieť ani minútu: „Sú ešte otvorené obchody?"

Všetci na mňa prekvapene pozreli.

„Jasné, väčšina je do šiestej," odpovedal Chrixtin netušiac čo zamýšľam.

„Fajn, v tom prípade už bežím." Zodvihla som sa a zasunula stoličku. „Ospravedlňte ma," pozrela som na hodiny pri klavíri, „mám len desať minút."

Vyletela som z miestnosti a kým som bežala po schodoch, vytiahla som z vrecka mešec peňazí. „Dva, štyri, šesť, osem, desať, dvanásť... dvanásť dýk," spočítala som ich a vložila späť.

Zastala som až pred starou budovou s veľkou tabuľou na ktorej stálo veľkým písmom Rozličný tovar u Kasinelly. Bol celý obrastený machom a pred dverami rástli pestrofarebné kvety.

Vošla som dnu a zbadala som tam tri pulty. Pri jednom sa predávali potraviny, pri druhom všetko čo u nás dostanete v drogérii a pri treťom všetko ostatné – kuchynské potreby, náradie a iné potreby pre domácnosť a prácu.

Ja som pribehla k tomu tretiemu a rozmyslela si, čo všetko chcem kúpiť. Pri pulte stál jeden starý muž, ktorý asi tiež čakal na predavačku. „Ach jaj, kde je tá Kasinella? už tu čakám päť minút," lamentoval.

Mykla som plecami a pozrela na malé dvere za pultom, ktoré sa práve otvorili. Dnu vbehla nízka stredne štíhla žena. Mala na sebe jednoduché pracovné šaty a okolo pása zásteru. „Tak, už som tu," obrátila sa k mužovi. „Nech sa páči."

Muž si kúpil dve osem metrové laná, ktoré by sa zišli aj mne, medený drôt a nejaké čudné nožnice na tenké kovy. Kasinella mu to zabalila do konopnej tašky, on jej zaplatil a odišiel.

„A ty si čo želáš, miláčik?" usmiala sa.

„Ehm, bude to brúska na meč, desaťmetrové lano, lovecký nôž a... to bude asi všetko." Chcela som ešte nejaký lieh na ošetrovanie rán, ale spomenula som si, že som v domčeku videla lekárničku.

,,Kasinella sa na mňa podozrievavo pozrela: „A to ti bude načo, dievčatko?" Zatiaľ mi to zabalila do rovnakej tašky a zrátala cenu.

Myslela som si, že jej bude stačiť toto: „Som Rixia Gamma."

Kasinella na mňa hodila obdivujúci pohľad: „Tak veľa šťastia, zlatko. Bude to päť dýk." Usmiala som sa a podala jej peniaze. Tašku som si prehodila cez plece, zamávala jej a vyšla von.