ESTERANDIA - Meč nevinnosti

26. Najkrajší večer (tretia časť)

Venované: Insignislynx :)

Práve sa mi už druhý krát stalo, že som sa zabudla pozrieť na seba v zrkadle. Polyxe si ma nadšene prezerala a stále točila niečo o tom, ako výborne vyzerám, no ja som nemala šancu presvedčiť sa o tom, že to tak naozaj je. Tá sa našťastie čoskoro naskytla, keď som si všimla, že za svetla pouličných lámp sa okná okolitých domov, popri ktorých sme prechádzali, perfektne lesknú a svoj odraz v nich vidím rovnako dobre ako v zrkadle.

Nespoznávala som sa. Slečna v okne bola dokonalá a ja som takou ešte nikdy nebola. Po prvé – ani som nikdy nemohla byť, pretože niečo také by som si na seba v obyčajnom svete nezaobstarala a po druhé – bez Polyxinej pomoci by som niečo také nikdy nedokázala. Prezerala som si na sebe každý detail. Moje obvykle rovné hnedé vlasy sa mi teraz vlnili po kľúčnu kosť a dlhé bledomodré šaty s krajkou mi padli ako uliate. Naozaj sa mi tá farba hodila.

Nadšene som sa otočila k Polyxe. „Veľmi krásne ti za všetko ďakujem."

„Dobre, veď to nič nie je. Ja ďakujem tebe, že si mi to dovolila. Nie vždy sa mi naskytne príležitosť niekoho takto vyparádiť a ja to robím veľmi rada."

Spoločne sme sa zasmiali a pokračovali mestom, kde sa to hemžilo ľuďmi. Na každom rohu hrala hudba. Všetky hostince boli pootvárané a plné, na uliciach sa tancovalo a zabávalo. Okrem obyčajných ľudí sme tu videli aj elfov, deti lesa, pár škriatkov a mnoho mladých ľudí, mojím odhadom, asi potomkov Pánov. Prechádzali sme pomedzi nich bez toho, aby sme vzbudili pozornosť a to ma potešilo. Nerada som bývala stredobodom pozornosti.

Vyhli sme sa najrušnejšej hlavnej ulici vedúcej k zámku a šli tichou bočnou uličkou, podľa Polyxe, skratkou. Nestretli sme tam vôbec nikoho, až na jednu zamilovanú dvojicu sediacu na schodíkoch pred jednou budovou. Chlapec držal dievčinu za ruky a niečo jej rozprával, ona sa usmievala. Polyxe nezaujímali, preto rezko pokračovala ďalej. Ja som sa však na rohu zastavila, pretože sa mi zazdalo, že tých dvoch poznám. Obzrela som si chlapca lepšie a došlo mi to. Bol to Rianus s jeho dievčaťom. Spomenula som si, že keď som ho vtedy stretla, bol nešťastní kvôli tradíciám dcér Panej ohňa, ktoré majú chlapcov zakázaných. Pri spomienke na Paniu som premýšľala nad tým, či to nebola náhodou tá červenovláska. No Polyxe som sa už na to pýtať nepotrebovala.

„Myslím, že dnes je každému fuk, že všetky dievčatá od Ery Lanie budú dnešok tráviť so svojimi láskami," zasmiala sa po tichu. Zrejme si to všimla podľa výraznej červenej farby vlasov tej dievčiny. Boli sme ďaleko, ale dvojica si nás aj tak všimla a upriamila na nás svoje pohľady. Rianus ma nespoznal a vôbec som sa mu nečudovala. Dnes večer som sa sama nespoznávala.

O chvíľu sme už kráčali schodmi na zámok, dvere nám otvoril sluha, ktorý nám zaželal pekný večer a pochválil nám šaty.

V hlavnej sále nebolo ani duše. Páni sa iste bavili niekde vonku alebo sedeli pri spoločnej večeri. Alebo na nás čakajú, aby sme sa spoločne najedli? O žiadnych plánoch na dnešný večer som nič nevedela, ani Polyxe sa o ničom nezmienila.

„Kam vlastne ideme a čo budeme robiť?" vypytovala som sa trošku roztrasene. Vedela som, že môžeme každú chvíľu stretnúť Chrixtina a ja, z netuším akého dôvodu, som sa začala cítiť malilinko nervózne.

„Nájdeme si zábavu. Len musíme nájsť nejakých tých ľudí," povedala a zamierila si to hore schodiskom na pravo a ja hneď za ňou. V tom krídle sa nachádzala jedáleň a salóniky, pokiaľ som ja vedela, čiže som sa určite nemusela obávať toho, že by ma Polyxe viedla zle. Iste to tu dobre poznala.

Hore na chodbe sme zazreli sedieť v kresle Erana. Mal na sebe čierno-červenú tuniku a so zdvihnutým obočím nás pozoroval, ako sa k nemu blížime.

„Ahoj," pozdravila ho Polyxe a prisadla si na pohovku pre dvoch hneď vedľa jeho kresla. Ja som mu venovala len malý úsmev a sadla si na pohovku vedľa nej. „Čo tu len tak znudene sedíš? Aj tvoje sesternice sa stretli so svojimi chlapcami a čo ty?" uškrnula sa.

Eran prevrátil očami a venoval mi, mne nič nevraviaci, pohľad. „Chrixtin je s rodičmi v jedálni alebo ťa hľadá vonku."

„Aha, ďakujem za informáciu," usmiala som sa naňho, len prikývol a odvrátil pohľad. Zrejme mal dosť nanič náladu, len neviem, z čoho. Polyxe mi naznačila, že ostane, tak som sa ta vybrala sama.

V jedálni bolo prestreté na celom stole, všade samé jedlo, pár ľudí, no Chrixtina som medzi nimi nevidela. Pred krbom som zbadala matku s Vionyxis, tak som sa rozhodla, že sa im pôjdem aspoň ohlásiť, že sme už s Polyxe dorazili.

Obe sa nado mnou rozplývali, až som sa začala cítiť hlúpo, no nedala som to nijako najavo. Tému našťastie rýchlo zmenili, no mňa aj tak lákal čerstvý večerný vzduch vonku. Bolo tu otvorené okno a príjemnému studenému vánku, ktorý fúkal dovnútra som nedokázala odolať. Ospravedlnila som sa, že idem von. Len sa na mňa usmiali a pokračovali vo svojom predošlom rozhovore.