ESTERANDIA - Meč nevinnosti

12. Arlondský les (prvá časť)

Predtým, ako sme sa ocitli v lese, sme sa zastavili na lúke, kde som sa včera bola prejsť s Chrixtinom. Polyxe sa s nami už rozlúčila. Prvý bol Vestix, ktorému podala ruku a pochválila ho za dojímavú rozlúčku s Talistiou. Damisovi tiež podala ruku a sľúbila mu, že sa „postará o jeho jaštericu." Na to sa Vestix začal smiať, že Polyxe je druhý človek, ktorý jeho malého draka nazval jašterica. Chrixtina objala a pohrozila mu, že ak na mňa nebude dobrý a nedá na mňa pozor, tak si to s ním po príchode s výpravy vybaví. On jej na to povedal, že sa nemusí báť, pretože som podľa neho dosť šikovná a je dosť pravdepodobné, že nakoniec ja budem tá, ktorá bude všetkých zachraňovať. Potom sa pozrela na mňa a objala ma. „Dúfam, že to medzi styrmi chlapmi zvládneš. A keby nie, tak buď rada, že ich pri sebe máš. No a keby mali s tebou oni problém," v očiach sa jej rozšiarili drobné plamienky, „pripomeň im, že existujú aj také dievčatá, ako je Polyxe."

„Ale noták," zasmiala som sa. „Ty nie si zlá."

„Ma nepoznáš," uškrnula sa a obrátila k Eranovi, ktorý ju netrpezlivo sledoval. Aby ho vyprovokovala, podala mu ruku a milo sa na neho usmiala. „Zpánom."

„Zpánom?" zvraštil obočie. „To mi nestačí. Chytil ju za plecia. „Polyxe, nechceš ísť s nami?"

Potriasla hlavou. „To nie je dobrý nápad. Na tú výpravu majú ísť piati."

„Eh, fajn," objal ju a tváril sa, že ju už nikdy nepustí.

„Noták, veď ma už pusť. Nelúčime sa naveky," ozvala sa Polyxe. „Musíte už ísť."

Odlepil sa od nej. „Pre mňa to budú veky. Kto ma nahradí v našich obľúbených hádkach? Kto ťa bude za každú cenu provokovať?"

„Hah! Na toho niekoho si počkám pár dní a budem šťastná ako blcha, keď sa vráti z výpravy."

Usmial sa a vykročil k lesu. Už sa viac neobrátil. Mali sme čo robiť, aby sme ho dobehli. Spomalil ho až konár v lese, o ktorý zakopol.

Tento les bol viac-menej neobývaný. Nežili v ňom skoro žiadne lesné bytosti okrem škriatov a víl, ktorý sa tiež báli ukázať. Asi neboli zvyknutí na takéto návštevy. Damis vravel, že do tohto lesa málokto chodí a že bytosti žijúce tu, sú dosť plaché a väčšinou nezvyknuté na cudzích.

Občas sme zazreli veveričku alebo srnku. Tie sa mi zdali oveľa nebojácnejšie.

Neskôr sme začali stúpať do kopca a to som už pocítila menšiu únavu. *No čo už, snáď nejakú kondíciu mám.* Otočila som sa a uľavilo sa mi, keď som zistila, že už viac ako polovicu kopca máme za sebou.

Keď sme sa ocitli znovu na rovine, Chrixtin si vytiahol mapu a pozrel na hodinky, čo mal na ruke. „Je jedenásť. Máme dobrý čas. S pár prestávkami by nám to malo výsť, keď prespíme na hranici lesov. Tam budeme ešte v bezpečí."

Prešli sme už určite viac ako päť kilometrov. Bola som totálne zadýchaná. Zvalila som sa na kolená a oznámila, že potrebujem prestávku. Chalani uznali, že je najvyšší čas oddýchnuť si a posadali si naokolo.

„Koľko je hodín a ako dlho už ideme?" spýtala som sa Chrixtina, keď som sa chystala napiť z fľaše.

Sedel v tureckom sede vedľa mňa a pozrel do mapy, potom na hodinky. „Nachádzame sa presne tu," ukázal prstom do mapy. „Je pol druhej. Keď sme odchádzali, teda vošli do lesa, bolo jedenásť. To znamená, že ideme už tri a pol hodiny. Eh, to je dosť.

Napila som sa z vody a potom ju odložila späť do tašky. „Paráda, asi si budem musieť zvyknúť na dlhšiu turistiku."

„Zvládneme to, pokiaľ budeme mať dostatok vody a oddychu. Rixia, keď budeš potrebovať kedykoľvek prestávku, povedz."

„Ďakujem," usmiala som sa naňho.

Všetci sme sa odmlčali a oddychovali. Každý nad niečím premýšľal.

Neskôr sme sa vybrali ďalej a konečne sa rozhovorili. Chvíľu nám Damis rozprával o jedlých rastlinách, ktorými by sme sa dokázali nasýtiť, keby bolo najhoršie.

„Keď to väčšinu prestalo baviť, prebral slovo Vestix a rozprával nám veselé príhody, ako sa napríklad s kamarátmi stavil, že ak ukradne vajcia ligotavca ortuťového, urobia z neho najpopulárnejšieho vlkolaka v lese.