ESTERANDIA - Meč nevinnosti

17. Spln (druhá časť)

Venujem Kajke. Jej komenty ma vždy rozosmejú. :))

„Ch-ch-chlap-ci?" dostala som zo seba roztraseným hlasom. Nikto sa však neozval. Možno som to povedala dosť ticho, tak som to skúsila ešte raz trochu hlasnejšie. Aj tak to nepomohlo. Vlkolak sa ku mne stále približoval a vrčal. Najhoršie na tom bolo, že to bol môj kamarát, takže som sa bála použiť meč. I malé poranenie by som mu nechcela spôsobiť. Ves už trpel kvôli nohe, nepotrebuje zase.

Cúvla som pár krokov a on sa presunul pár ku mne. Bála som sa jeho aj seba. Najviac zo všetkého ma mrzelo, že som sa dostala do tohto nemalého problému. Sekundy sa mi zdali ako minúty a minúty ako hodiny. Akoby sa čas spriahol proti mne.

Neviem, či sa mi len zdalo, ale práve som zbadala, ako nejaká štíhla tmavá postava zoskočila z jedného stromu a skryla sa za druhým neďaleko nás. Modlila som sa, aby to náhodou nebola len vidina, pretože postava sa mi podobala zo všetkých najviac na Erana a od toho by som pomoc čakala ako od posledného.

Onedlho spoza stromu vyletel menší kameň a trafil Vesa priamo do hlavy. Otočil sa a zavrčal smerom k osobe.

Naposledy som si pamätala len síty oranžovo-červený plameň od ktorého som ondlela.

Po prebudení som sa ocitla ležať na zemi vedľa Erana, ktorý sa na mňa vyčítavo hľadel. „Čo ti úplne preskočilo? Zliezť zo stromu, keď je v lese vlkolak? Čo to malo znamenať?"

Od hrôzy, ktorú som ešte stále cítila vo svojom vnútri som neodpovedala. Eran si povzdychol a jeho pohľad zjemnel. „Fajn. Radšej mi to nehovor. Máš viac šťastia, než rozumu. Iný by asi mal na tvojom mieste možno smolu. Vieš, nie som ten tip, čo zachraňuje každého, kto potrebuje pomoc. Nie som Chrixtin."

Nemám poňatia, ako to myslel, no moje myšlienky sa teraz krútili len okolo jednej veci. „Ublížil si mu?"

„Komu?"

„Vestixovi."

„Bál sa ohňa. Minimálne si trochu oškvaril svoj drzí ňufák."

„Hm."

„Čo je? Snáď si nechcela, aby som ťa ním nechal zožrať? To by som nikdy nedovolil."

„Aj keby som to chcela?" uškrnula som sa.

„Aj."

Zasmiala som sa a pomaly vstala. Trochu ma z pádu bolel chrbát, ale dalo sa to. Opatrne som prešla k stromu, kvôli ktorému som skoro prišla o život a vyliezla naň. Spravila som si pohodlie pomocou Vesovho kabátu, ktorý som mala zaviazaný okolo pása a vyzrela dole na Erana. „A ďakujem," hlesla som.

Chvíľu ma pohľadom hľadal a neskôr, keď sa mi konečne pozrel do očí, pokrútil hlavou a zažalel mi dobrú noc. Vyliezol späť na svoj strom a usadil sa na jednom konári, oprel sa o druhý a hľadel do dialky. V očiach sa mi odrážalo mesačné svetlo prenikajúce pomedzi konáre stromov. Celý čas som rozmýšľala nad tým, či bude táto noc až taká dobrá, akú mi Eran želal. Asi len taká dobrá, ako tón hlasu, ktorým to povedal.