ESTERANDIA - Meč nevinnosti

18. Pri jazierku (štvrtá časť)

Čavkii. :) Konečne mám čas a kľud. Dúfam, že mi to tento krát výjde a budem pridávať časti každý deň :)

Túto časť venujem katkava. :)

„Hm," mávla som nad tým rukou.

„Čo, hm?" nechápal Chrixtin, ktorý si práve žmýkal vlasy.

„Ale nič. Rozmýšľam."

„Nechcela by si mi o niečom náhodou povedať?" Jeho pohľad zvážnel, v očiach som mu videla skrytý smútok.

Na chvíľu som zaváhala. Je správne povedať mu o tom? Potom som si spomenula na ďalší sen z minulej noci a na neznámy ženský hlas, ktorý povedal, že by som si mala vážiť prítomnosť a naslúchať svojmu srdcu. Ach, v poslednej dobe mi to pripomína až priveľa ľudí.

„Nie," odpovedala som mu.

„Naozaj?" neveril mi.

Pokrútila som hlavou a rozbehla sa smerom k jeho veciam, ktoré som nechala prevesené cez kameň. Naozaj neviem, kde sa to teraz vo mne zobralo, ale z nejakého dvôvodu som ešte chcela trochu naštvať Chrixtina. Schytila som jeho košeľu a pribehla s ňou k jazierku. Tvárila som sa, že ju tam chcem hodiť, no keď ku mne podišiel a chodil na mňa jeden z jeho šikmých úsmevou, zľutovala som sa a nakoniec mu ju podala.

„Poďme radšej za ostatnými skôr, než ma zase sotíš do jazierka," povedal, počas obliekania košele.

„Skvelý nápad," zasmiala som sa a zobrala som si všetky veci. Čižmy som mala úplne premočené, tak som si ich zobrala do rúk. Aj tak by bola škoda chodiť ubutý, keď tu je tak mäkká tráva.

Damisa sme stretli sedieť pri veľkej skale pri jednom malilinkom jazierku. Vraj sa rozpráva so žabami, no že si z nás uťahoval nám oznámil až po pár minútach. Zatiaľ mu sme mu to bez podozrenia verili. Erana sme našli neďaleko blúdiť lesom. Tiež nás hľadal.

„Nevidel si Vestixa?" spýtali sme sa ho.

„Spí," odvetil.

„Akože spí?" nechápala som a pozrela na Damisa, či náhodou o niečom nevie. Dnes mi predsa ukazoval rastlinu, po ktorej človek ihneď zaspí.

Damis len mykol plecami. „Nečudujte sa, veď celú noc nespal. Bol spln."

Našli sme ho opretého o zvalený strom. Ešte stále spal, tak sme ho nechali a zložili sa trochu obďaleč. Celý čas som si sušila topánky svojim novým účinným spôsobom: ruku som si strčila do topánky a z vnútra ju ohrievala vlastným teplom. Občas som si od hrudníka odlepila mokrú košeľu a topánku nechala vyvetrať.

Onedlho k nám prišiel ospalý Vestix. Dvakrát si zývol, posadil sa do trávy vedľa Erana a unavene klipkal očami.

„Ako tvoja noha?" spýtala som sa ho.

„Už som skoro zabudol, že jej vôboc niečo bolo," usmial sa.

Damis neskôr niekam znovu odbehol a vrátil sa s taškou plnou hrušiek. Doniesol aj malú kytičku lesných jahôd a s úsmevom mi ich venoval.

„S kadiaľ ty chodíš na to ovocie? Občas mám pocit, že čaruješ, Damis," krútil hlavou Eran.

Damis pokrčil plecami. „Čo ja viem?"

„Rozmýšľali ste už nad tým, čo teraz asi také robia ostatní?" povzdychol si Vestix smutne.

„Asi nám už kopú hroby," uškrnul sa Eran.

My sme sa radšej k tomu nevyjadrovali a každý nad niečím premýšľal. Mňa momentálne nasrdila hromada ďalších otázok, na ktoré mi, ako vždy, nikto nevedel odpovedať. A už som fakt nevydržala. „Nebol by dobrý nápad najprv zistiť, prečo to Draghitos všetko robí a chce, aby sa dialy také strašné veci? Chce sa za niečo pomstiť? V minulosti mu niekto ublížil?"

„To by sme chceli vedieť aj my."

V minulosti sa toho veľa udialo, lenže naši drahý rodiačia nám vždy všetko odmietali povedať," vyhlásil Eran.

„Skvelé," odsekla som sarkasticky. To bol ešte stále jeden z dôvodov, prečo som sa na mamu hnevala. Že ma opustila, som jej už odpustila, no to, že mi nechala príliž málo dôležitých informácii a skoro nič mi o sebe nedala vedieť, jej tak rýchlo neodpustím.

Potom ma naštvala ešte jedna vec. Náš plán, ktorý sme mali akosi nenaplánovaný. „A ešte by som rada vedela..." to už na mňa všetci vydesene zírali a čakali, čo zo mňa zase vyletí, „...náš plán."

„No... to závysí len a len od situácie," ujal sa slova Eran. Potom sa pripojili aj ostatný a začali sa dohadovať, ktorý plán, z tých, čo vymysleli je najlepší. Chvíľu som ich počúvala, no neskôr toho bolo už na mňa priveľa a keď som sa už na to nedokázala sústediť, začala som rozmýšľať nad inými vecami. Zachytila som už len to, že si jednotlivé možnosti nazvali podľa písmeniek A, B a C.

Najlepšie na tom bolo, že im to Eran potom celé zrušil a začali od začiatku. A až na koniec skonštatovali, že nám žiadne plány nebudú treba a že sa všetko bude riešiť za jazdy tak, ako nám to osud predurčí.

„Nejaké námietky, slečna?" doberal si ma Eran.

Uškrnula som sa a potriasla hlavou. Však tie ešte len prídu.