ESTERANDIA - Meč nevinnosti

4. Návšteva Panej svetla (druhá časť)

Zdal sa mi až pridrzý, keďže vyzeral len o pár rokov starší odo mňa. Bol celý v tmavom, mal čierne vlasy a oči červenkasto – hnedej farby. Vôbec som nemala tušenie, kto to môže byť.

Chytil ma za bradu a nadvihol mi ju, aby mi lepšie videl do tváre. Prezeral si ma, akoby som bola nejaká výstavná figurína. „Rixia Gamma," prižmúril oči, ktoré mu začali svietiť na červeno.

Pozerala som naňho ako vyoraná myš. Vôbec som netušila, z kadiaľ ma pozná ani kto to je. Najzvláštnejšie bolo to, že vo mne vyvolával istý druh strachu a napoly priťahoval svojím desivým šarmom.

„Kto ste?" spýtala som sa konečne. Hneď ako som prehovorila ma pustil a začal sa okolo mňa prechádzať.

„Vždy si pre všetkých znamenala viac. Vždy všetci hovorili, že si niečo viac než doposiaľ boli ostatní. Že tvoja schopnosť sa nedá násobiť žiadnou inou, ani tou mojou a to si napoly obyčajná smrteľníčka." V jeho čiernych zreniciach som ešte stále videla drobné iskriace plamienky.

Nechápala som síce čo mi to tu vykladá a k tomu som vôbec nebola na niečo také pripravená – myslím na témy týkajúce sa mojej schopnosti a podobne...

No a ešte mi stále neodpovedal na otázku: „Kto ste?" Zamračila som sa a prekrížila ruky na prsiach. Nepáčilo sa mi, totiž, ako sa tento tu ku mne správal a ani som o to nestála.

Pozastavil sa a znovu sa ku mne priblížil: „Som syn Panej svetla a Pána búrky," vyhlásil povýšenecky. „Mám čistú krv. Nie ako vy ostatní. Som rarita."

„Aha, to je úžasné," zamrmlala som si pre seba.

„Čo si to povedala...?" desivo sa zamračil, no v tom sa v miestnosti objavila žena v bielom. V tej tme priam žiarila. Mala dlhé biele vlasy, prekrásne biele šaty a priehľadný ligotavý plášť.

„Eran, prečo ju desíš hneď z príchodu? Je náš hosť, správaj sa k nej úctivo," zamračila sa naňho, ale aj zamračená bola stále rovnako krásna.

„Prepáč... mami," prevrátil očami a prekrížil si ruky.0

„Ospravedlniť by si sa mal skôr jej," povedala a podišla k nám bližšie. Bola naozaj zvláštna, správala sa ako keby ma dobre poznala.

„Tak prepáč," neochotne zašomral.

Žena si ho nevšímala, podišla ku mne a chytila ma za plece: „Vitaj, Rixia. Som Vionyxis, Pani svetla a bleskov," usmial sa.

„Veľmi rada vás spoznávam," uklonila som sa jej, ako som uznala za vhodné. Bolo to naozaj zaujímavé, lebo vyzerala byť tak Eranovou sestrou, nieto ešte jeho mamou. Musela byť nesmrteľná, čo ma vôbec neprekvapuje, lebo v tejto krajine je možné snáď úplne všetko.

„Ach, som veľmi rada, že ťa vidím. Ty jediná dokážeš pomôcť tvojej mame. Anifenix mi bola vždy ako sestra. Keď som videla..." zosmutnela, „čo... jej ten had urobil... skoro som to nezvládla," chytila sa za srdce a sadla si radšej hneď na stoličku v jej blízkosti, keďže stála bližšie k stene.

V tom sa niečo mihlo v tej tmavej chodbe na ľavo a zaiskrili tam čiesi oči.

Všetci sme sa tam pozreli, iba Eran sa na toho tam mračil.

Vyšiel z tade ďalší mladý muž postavou podobnou Eranavi. Jeho dlhé biele vlasy žiarili ako mesačné svetlo a jeho bielo-modré oblečenie s plášťom, ako mal aj Eran, ho celého rozžiarilo ešte viac. Líšil sa od Erana aj tým, že mal milé a láskavé oči a priateľskú tvár.

„Prajem krásny deň, slečna," uklonil sa mi s úsmevom, čo ma úplne dostalo. Ešte sa mi nikdy nikto nepoklonil. Vyzeral aj o čosi mladšie od Erana a bol aj oveľa krajší – tým čarovným spôsobom – a vedel sa aj slušne správať. „Som Chrixtin, a vy?" Waw! Dokonca mi aj vyká!

„Volám sa Chrixia, nie... tedá Rixia," opravila som sa zmätene. „Prepáčte," začervenala som sa.

„To nevadí," zasmial sa. „Môžeš mi tykať." Usadil sa vedľa Panej na stoličku. „Mami, si v poriadku?" prihovoril sa jej a chytil ju za ruku.

Eran sa ku mne otočil a ukázal na Chrixtina palcom: „To je môj nevlastný brat," precedil pomedzi zuby a kyslo sa zatváril, z čoho bolo poznať, že sa moc radi nemajú.

„Poď Riaxia, potrebuješ požehnanie od svojej matky, aby si bola pripravená naučiť sa ovládať svoju schopnosť, ," povedala Vionyxis a vykročila smerom ku schodisku na pravo.

Všetci traja sme ju nasledovali.