ESTERANDIA - Meč nevinnosti

20. Príchod do cieľa (druhá časť)

Čavko všetci! Teší ma, že mám toľko pozretí, votov a komentov. Naozaj vám všetkým veľmi pekne ďakujem! :))) Dnes je to už 200 A5-iek na Worde. :)

Túto kapitolu venujem mojej kamarátke KirleySrowl, ktorú volám "sestra". :) Jej špeciálne ďakujem za prečítanie a úprimný názor. Nemôžem zabudnúť ani na pomoc pri vymýšľaní mena pre Pána smrti a pár nápadov o ktoré sa so mnou rada podelila. ;)

Na druhom konci siene sme váhali, kadiaľ ďalej. Mali sme dve možnosti: buď ísť chodbou naľavo alebo pokračovať smerom hore ďalej.

„Moment," ozval sa Damis a odbočil do chodby. „Len tam nahliadnem."

Počkali sme ho a on už bol o sekundu späť. „Slepá."

„Čakal som to," zavrčal Eran, zrejme znepokojený z tohto miesta. Jasné, veď to sme boli všetci.

Strmosť cesty, ktorou sme išli sa viditeľne zväčšovala. Mali sme čo robiť, aby sme to vyšli. Zatiaľ, čo na ňu niektorí nadávali, ja by som skákala od radosti, keby sa mi naskytla príležitosť sa ešte po nej vrátiť.

Raz som sa skoro zošmykla, keď som stúpila na jeden hlúpy kameň trčiaci zo zeme. Tak som sa naň spoliehala a on sa nakoniec povolil a začal sa kotúľať dolu. Zastavilo ho niečo u prostred strminy. Niečo divné. Vyzeralo to ako ľudská lebka, no bolo to o čosi desivejšie. Hlavne keď sa to nečakane pohlo. Dokelu, veď sme šli okolo a nikto si to nevšimol!

„Chlapci?" šepla som nespúšťajúc oči z hýbajúcej sa lebky. Zvláštne je, že je to po prvý krát, čo som si uvedomila, že ich stále volám chlapci.

„Čo sa de...je?" to Vestixove ,jeʻ znelo tak vydesene, že som mala pocit, akoby šlo o niečo naozaj nebezpečné. No a to som si ani nebola istá, či je vydesený z tej istej veci ako ja. Bola som si vedomá toho, že na tomto mieste budú určite nebezpečnejšie nástrahy než trolovia, Dassilovia a vlkolak.

„To je Lavagon..." jachtal, „...a my sme okolo neho išli."

„A nie je len jeden," Eran vytasil meč a odstúpil sa z miesta, kde doteraz stál. Pod jeho nohami bol totižto ďalší.

„Oni sú niečo ako zombie?" opýtala som sa.

„Nie, sú oveľa horší," povedal Vestix. „Síce to vyzerá, že vychádzajú zo zeme, ale v skutočnosti povstávajú zo sopečného popolu."

„Chápem, prečo sme si ich nevšimli," povzdychol si Chrixtin. „Ich farba splýva s okolím. Sú to predsa sopečný ľudia. A ešte k tomu Draghitovi verní služobníci."

Tieto slová mi stačili na to, aby som vytasila meč a vybehla trochu bližšie ku chlapcom. Jediná chyba našej formácie bola, že nikto nebol otočený smerom, kam sme mali ísť. Bohužiaľ, keď som si to všimla, tak sa už z tej strany po Chrixtinovi naťahoval jeden Lavagon.

Hrôzostrašní polokostlivci s tridsať centimetrovými pazúrmi sa naozaj zjavovali na miestach, kde bolo sopečného popola najviac. Ani sme si nestihli uvedomiť, že nás tak rýchlo obkľúčili.

Po prvý krát som sa pristihla pri tom, ako zúrivo sekám mečom po Lavagonoch a ztínam im končatinu po končatine. Aj na chlapcoch bolo vidieť, že sú z toho prekvapení.

„Rixia, ty choď. My ich zatiaľ zdržíme!" zakričal Eran.

„Ale..."

„Choď!" zahučali všetci spoločne.

Chrixtin mi venoval ešte krátky pohľad a keďže ho odvtedy nestihol zamestnať žiadny Lavagon, pristúpil bližšie a pevne ma chytil za plece. „Rix, neboj. Všetko bude v poriadku. Vrátime sa, zachránime tvoju matku. Len musíš byť silná a veriť tomu, že to dokážeš. A keby sa niečo zomlelo alebo by som..." slzy mal na krajíčku, „...tak chcem, aby si vedela, že ťa ľúbim."

Po jeho slovách vyhŕkli slzy aj mne a usmiala som sa. „Aj ja ťa ľúbim." Chcela som mu venovať ešte krátky bozk – náš prvý a možno aj posledný, lenže nás prerušil Eranov naštvaný krik.

„Pozor! Čo ste sa zbláznili?" práve počas týchto slov stihol odťať hlavu jednému Lavagonovi tesne vedľa mňa. V tom hneve sa skrývalo čosi viac, než hnev kvôli tomu, že nie sme sústredení. Eran niečo tajil už od doby, čo mi Chrixtin po prvý krát povedal, že ku mne niečo cíti.

„Zdržíme ich," boli Chrixtinove posledné slová predtým, než som ich opustila. Celú cestu hore sa mi z očí rinuli slzy. Sama som si prikázala, že sa už musím vzchopiť a tak som si slzy poutierala a odhodlane pokračovala v ceste.

Ocitla som sa na mieste, ktoré som veľmi dobre poznala zo svojich nočných môr. Bolo to presne to miesto, kde som bývala prikovaná o stenu jaskyne.

Hneď na druhom kroku som stuhla. Nechcela som ísť ďalej, naozaj som nechcela. Na toto miesto som pekné spomienky nemala a to som tu ešte nikdy nebola. Nikdy v skutočnosti.

A teraz... úplne sama.