ESTERANDIA - Meč nevinnosti

6. Hľadáme dobrovoľníkov (prvá časť)

Vyšli sme von a kráčali sme v šere po meste. Všimla som si, ako okolo nás lietajú drobné víly a rozsvecujú pouličné lampy kahancami. Všetko bolo po daždi mokré a mali sme čo robiť, aby sme sa vyhli všetkým mlákam.

„Vieš o niekom, kto by mohol ísť s nami na výpravu?" spýtal sa po chvíli Chrixtin.

„No, okrem vás štyroch som nikoho iného nestretla."

„Koho myslíš?"

„No teba, Erana a Vestixa s Damisom," odpovedala som.

Na tvári sa mu objavil úsmev: „Ty si stretla Vestixa?"

„Áno, prečo?"

„On je môj kamarát," povedal veselo. „Myslíš, že by mohol ísť s nami?" Mykla som plecami. „Ideme za ním do lesa? Teda... kto je vlastne Damis?"

„Asi lesný chlapec," usmiala som sa. „Ale teraz večer?" Nechcelo sa mi už znovu niekde preč. Bola som unavená a príliš lenivá ísť tam teraz a ešte aj pešo.

„No a? Veď nepôjdeme pešo. Budeme tam rýchlo," zapískal na dvoch prstoch a o chvíľu som započula zaerdžanie. Pricválal k nám nádherný čierny jednorožec, a už bol dokonca aj osedlaný.

Chrixtin naňho vysadol: „ Tak ideš?" spýtal sa, lebo vedel, že som si to pri pohľade na koňa rozmyslela. Bez váhania som mu podala ruku a on ma za ňu vytiahol hore a odcválali sme.

V lese sme stretli omnoho menej bytostí, než cez deň. Väčšina už bola doma, no zopár škriatkov sa ešte zabávalo a tancovalo okolo stromu. Víly lietali do svojich úkrytov a zopár lesných detí (aj keď väčšina z nich už deti dávno nebola) ešte posedávalo pri ohni a rozprávalo sa. Keď si nás všimli, zakývali nám, teda Chrixtinovi.

Chrixtin zoskočil z jednorožca a naznačil mi, aby som z neho zoskočila aj ja a zatiaľ sa usadil k ohňu vedľa deciek.

Pohladila som jednorožca po čiernej vlnenej hrive a usadila sa vedľa Chrixtina.

„Čau, tuším, že sa nenudíš ako my, keďže máš novú kamošku," zazubila sa neho jedna baba.

Chrixtin si ju nevšímal a usmial sa na mňa. „Hľadáme vlkolakov, nešli tadiaľto?"

„Nie, nikoho som nevidela," odpovedala.

„A koho presne hľadáte?" spýtal sa starší chalan vedľa nej.

„Vestixa," povedali sme jednohlasne, no decká pokrútili hlavami, že o ničom nevedia.

„A neviete aspoň, kde je Damis?" skúsila som ešte, lebo jeho by mali poznať, keďže je ich brat.

„Hej, ten je tam," ukázala ďalšia baba na jeden veľký strom, ktorý sme videli odtiaľto. „Je na svojom strome."

„Aha, ďakujeme," usmial sa na nich a išli sme sa pozrieť s tomu stromu. Nebol až tak ďaleko, ako vyzeral byť. Obišli sme len pár lesných kríkov a boli sme na mieste.

Pod stromom svietil svietnik a vedľa neho sa o kmeň opieral nejaký chalan a pozeral sa smerom hore: „No ták, cicuška, zlez dole. Nemusíš sa ma báť, i keď som tak trochu pes." Keď sme sa priblížili, hneď sme ho spoznali. Bol to Vestix. Jeho hlúpe rečičky ma moc nenadchli, no potešila som sa, že sme stretli oboch na rovnakom mieste.

„Ahoj, čo to robíš?" Chrixtin ho chytil za plece a uškrnul sa. Zrejme ho zaujímalo, na koho tak pôsobivo volá. Potom sa aj on pozrel hore.

„Čauko, volám na Talis. Nechce zliezť dole a s Damisom sa mi smejú, že vraj mám za nimi. No videli ste už niekedy vlkolaka, ktorý to urobil? Je to trápne."

„No a? Keby ťa niečo naháňalo, tak na strom vylezieš rýchlejšie, ako ktorýkoľvek lesák," vyhlásil Chrixtin.

„No, to je možno pravda, založil si ruky za chrbát a pozeral sa do zeme. „Ozaj a ako sa ti tu páči?" zmenil radšej tému, keďže sa schyľovalo k situácii známej ako trápne ticho, ktoré Vestix určite neznášal z trápnych vecí najviac.

„Zatiaľ fajn," odpovedala som.

„Hmm... to ti verím. A vidieť, že si sa už zoznámila s najlepším chalanom pod slnkom... teda, to by som sa s ním nebavil, keby nebol," zaškeril sa.

„Ale no tak. To nie je pravda," zasmial sa Chrixtin. „Nie som najlepší."

„Ale podľa mňa si... éhm... a už máš aspoň aj kamarátky?" obrátil sa ku mne.

„Ak sa tak dajú nazvať... zoznámila som sa zatiaľ s Talistiou a Braxis," odpovedala som. „No, ale prišli sme kvôli niečomu úplne inému. Potrebujeme sa s tebou a Damisom o niečom porozprávať."

„Keď hneď teraz večer, to musí byť fakt súrne. O čo ide?"

„Damis, môžeš ísť prosím dole?" zavolala som na neho ešte predtým, než som začala rozprávať.

Zoskočil z konára v trojmetrovej výške a hneď bol pri nás: „Zdravím ľudia, tak čo?" O chvíľu sa pri ňom objavila aj Talistia a usmiala sa na nás.

„Takže," začal Chrixtin. „Podľa veštby majú ísť na výpravu piati. Čiže ja, ty," ukázal na mňa, „Eran a ďalší dvaja... My sme si povedali, že by ste sa nám hodili. Tak čo chlapci, súhlasíte?"