ESTERANDIA - Meč nevinnosti

18. Pri jazierku (prvá časť)

Venujem klarkad22, pretože ma dnes veľmi potešila, že si prečítala môj príbeh a dala každej kapitole votes. :))

Znudene som sedela na strome a čakala, kým sa niekto z nich zobudí. Prvý bol Eran, ktorý sa na mňa letmo pozrel a zliezol dole. Prehrabol si strapaté vlasy a vybral z nich kus kvôry, potom na mňa uprel pohľad. „Je po včerajšku všetko v pohode?"

Povzdychla som si a zoskočila na zem. „Som v pohode. Nabudúce budem najprv myslieť, než vykonám nejakú hlúposť."

„Nabudúce už dúfam nebude," zasmial sa. „Ale teraz naozaj, keď je v blízkosti vlkolak, musíš si dávať veľký pozor," dodal.

„Ach, zabudni na všetko," mávla som rukou a vybrala mu z vlasov ďalší kus kvôri a machu. Eran na mňa len pobavene hľadel, ako sa čistotne správam.

Za pár minút sa zobudili aj Chrixtin s Damisom, neskôr sa objavil aj Vestix, ktorý sa chcel informovať, či sme na seba dávali pozor. Eran mu samozrejme všetko povedal a Ves ku mne smutne podišiel. „Je mi to ľúto," chytil ma za plece.

„Neospravedlňuj sa, bola to moja chyba."

„To je mi jedno," tón hlasu sa mu zmenil. „V každom prípade som ja ten netvor, ktorý ti skoro ublížil."

Mala som pocit, že potrebuje utešiť, tak som ho z ničoho-nič objala. „Nech si akýkoľvek, pre mňa netvorom nikdy nebudeš a Eran ma našťastie zachránil, tak nie je čo riešiť. Zahoďme to za hlavu."

Chrixtin sa na mňa tiež trochu hneval, no skôr sa o mňa bál. Ach jaj, ja tím chlapcom robím ale starosti. Potom sme sa zhodli, že najhoršiu noc máme za sebou, čo bola naozaj pravda, vrátane môjho sna.

Po prejdení pár kilometrov sa les začal rozjasňovať, až sme nadobudli dojem, že sa nachádzame v Arlondskom. Až na to rastlinstvo. Obrovské beztŕnisté kríky (to ma potešilo!) s veľkými purpurovými kvetmi, podobnými ružiam, rástli na každom kroku. K jednému som pribehla a nadýchla sa prekrásnej vône.

„Sú to bentílske ruže, dovezené z Bentílskeho územia," vysvetlil Damis.

„Kde presne sa to územie nachádza?"

„Susedí s Arlondským aj Sanvingilským."

„Teda mesto Bentils?"

„Áno," usmial sa.

„Hm, tie rastliny ťa až príliš zaujímajú. Namám pravdu?"

Pokrútil hlavou. „Ani nie. Len o nich veľa viem a rád sa s tebou podelím o informácie. Raz ti môžu byť užitočné. Napríklad, keď kvety tejto ruže rozdrvíš a šťavu, ktorá z nich vytečie pridáš niekomu do nápoja, do sekundy zaspí," zašepkal. „Používali ich hlavne, keď mal niekto veľké bolesti."

„Zaujímavá rastlinka," uškrnula som sa a vybrala si prázdnu fľašku, čo mi ostala z oleja mesačnej slzy. Odtrhla som si zopár kvetov a našla si ploský kameň, ktorý vyzeral relatívne čisto. „Ako dlho pôsobí?" spýtala som sa pomedzi sekanie kvetov loveckým nožom.

Mykol plecami: „To podľa množstva. Myslím, že jedna kvapka uspí dospelého človeka na hodinu."

„Ó, naozaj dobré vedieť," šibalsky som sa usmiala. Z kvetu už začala tiecť šťava, tak som ho zobrala do ruky a nad fľašou „vyžmýkala". Keď som ju dostatočne naplnila ružovkasto-bielym roztokom, uzatvorila som ju a spolu s nožom, ktorý som si najprv utrela do trávy, odložila.

Dobehli sme ostatných a spomalili tempo. Chrixtin nám oznámil, že toto je náš predposledný deň. Zajtra by sme mali približne na obed vstúpiť do temného Etarpasu. „Dnes si spravíme tak viac-menej oddychový deň," dodal.

Letmo som sa usmiala. Uľavilo sa mi, že dnes máme faj-ront, no predstava zajtrajška ma veľmi nenadchla. Zajtra sa s ním stretnem. Už zajtra.