ESTERANDIA - Meč nevinnosti

9. Nová kamoška (druhá časť)

Pár zvedavých jednorožcov sa vybralo smerom ku mne a jedno mláďa mi začalo žuť plášť. Keď som sa ho rozhodla pohladkať, zľaklo sa a ušlo sa skryť za svoju mamu.

Zistila som aj to, že jednorožce síce sú zázračné tvory, ale nemôžu byť až v takých nezvyčajných farbách aké sme si mohli všimnúť v mnohých rozprávkach a fantazijných filmoch. Jednorožce tu boli sfarbené, ako bežné kone. Hnedé, čierne, hlavne biele a strakaté. Každí z nich bol úplne rozličný a každý mal úplne iný roh. Dvojníkov by som tu hľadala márne.

Bola by som tu aj dlhšie, lenže mi tu po chvíli začala byť fakt dosť zima. No a to som bola na jednej z najnižších skál. Tá tráva tu musela vyrásť vďaka čarom, pretože by sa tu len tak zničoho-nič sneh neotopil.

Nasadla som na Asisa a pobrali sme sa späť dole. Pri skale na úzkom priechode sme zbadali jednu dievčinu s kopijou, bojovo oblečenú, ktorá sa naštvato prechádzala sem a tam. Na niekoho nadávala. Chceli sme sa jej pre istotu vyhnúť, ale dole iná cesta neviedla.

Všimla si nás a odstúpila. „Teba nepoznám, kto si?" obzrela si ma sediacu na Asisovi. „Nie je to náhodou Chrixtinov kôň?"

„Požičal mi ho," zoskočila som z neho. „Som Rixia Gamma." Podala som jej ruku.

„Vážne? Ja som Polyxe Platina, dcéra Pána zeme," predstavila sa. Vyzerala byť omnoho milšie, než pred tým. Mala dlhé husté hnedé vlasy spletené do hrubého vrkoča zlatou stuhou a tmavé oči s ktorých som vycítila odvahu a hnev. Oblečené mala to, čo ja, len v bordovej a tmavohnedej farbe, ibaže s úplne iným motívom a vzorom. „Ideš dole? Lebo ja hej," vykročila.

„Naskoč si. Zveziem ťa," pohladila som Asisa po hrive.

Nie, to ja zveziem vás, opravil ma Asis.

„Nie, ďakujem. Pôjdem po svojich," povedala trochu podráždene. Pustila nás pred ňu a pomaly sme zostupovali po strmom zráze k vodopádu.

„Naštval ťa niekto?" spýtala som sa jej, keď sme už boli pri vodopáde.

„Samozrejme, že hej," zavrčala. „Niekomu, ako je Eran sa to darí až pričasto." Natočila dlaň smerom k zemi a pritiahla si ňou menší kameň. „Vždy ma musí niečím naštvať." Rozdrvila kameň na prach holými rukami. Ja som na ňu len s obdivom zírala.

„A čo ti také spravil?" zdvihla som obočie.

„Provokuje a jeho stupídne búrky ma už naozaj nebavia. Blesky mi ničia moju skalu!" vyštekla. „A to už po tretí krát. Gŕŕ, robí to naschval, veď blesky nemajú prečo len tak do nich trieskať. Priťahujú ich predsa kovy, nie skaly... teda... ak v tých skalách niesú náhodou, tie kovy..." Nachvíľu sa zamyslela.

„Nie žiadne tam nie sú," po chvíli dodala.

„On robí napriek asi každému," usúdila som.

„To nie je pravda. Ostatných si ani len nevšimne. Len proti mne má stále niečo."

„Tak to nie si jediná," pousmiala som sa. „Poviem ti, čo mu včera spravil Chrixtin."

„No? počúvam."

Vyrosprávala som jej celú včerajšiu príhodu o tom, ako doňho Chrixtin vpálil ten blesk a opísala som jej spáleného Erana. Polyxe sa na tom smiala a bolo vidieť, že ju to potešilo. Povedala som jej aj o tom, ako som ho dnes porazila v súboji.

„Zaslúžil si," uškrnula sa.

„To hej," prikývla som.

Ahoojte! Tak konečne, skoro prázdniny (jupííííííí! :3) a ja po dlhšom čase späť. Uvidím, či dnes pridám aj ďalšiu časť, no určite to bude od dnes už každý deň. ;)