ESTERANDIA - Meč nevinnosti

18. Pri jazierku (tretia časť)

Ahojki :D Konečne sa mi podarilo pridať ďalšiu časť. Venovaná mojej sesternici. :) Dúfam, že sa bude páčiť.

Aquasina prítomnosť ma potešila, no teraz som chcela len jedno – rýchlo sa obliecť. Vyliezla som z vody a navliekla si biele nohavice, ktoré predstavovali ženské spodné prádlo, na ne som si navliekla moje špinavozelené nohavice a nazula čižmy. Košeľu som si už nestihla dať, tak som si len obliekla kabát a košeľu skrčila podeň. Poriadne som sa doňho zakrútila, aby nebolo vidno, že pod ním už nič nemám.

Zpoza kríkov sa vynoril Chrixtin a upriamil na mňa pohľad. „Tak tu si," podišiel bližie. „Ideš sa okúpať?"

„Eh... už som bola," odpovedala som zmätene.

„Je ti zima?" zvliekol si plášť a prehodil mi ho okolo pliec.

„Nie, nie je," pokrútila som hlavou.

„Hm," usmial sa, „tak mi to môžeš aspoň podržať." Vyzliekol si kabát, košeľu a tiež mi ich podal spolu s mečom. Ja som tam stála ovešaná jeho vecami a zízala na jeho svalnatú hrúď a ramená.

„Ehm... ja... dobre," prikývla som.

Ešte raz sa na mňa očarujúco usmial a prstom ma šibalsky ďobol do líca. Nespúšťala som z neho oči, až kým nezmizol vo vode.

Po sekunde som si vydýchla a rozhodla sa obliecť si aj košeľu. Chrixtinove veci, ktorými som bola ešte stále ovešaná som položila na veľký kameň, čo stál v tráve neďaleko mňa. Otočila som sa chrbtom k jazierku, vyzliekla som si kabát, hneď som si ho prevesila okolo pliec a začala som si navliekať jeden rukáv košele. Keď som mala aj druhý, striasla som zo seba kabát a nakoniec som si začala víťazne viazať šnúrky na košeli. Až som to mala, opäť som si vydýchla a vzpápätí na to stuhla, keď som zacítila, ako mi po pleci steká voda a premáča mi košeľu. Načiahla som do zadu ruku a schytila fľašu. Presne som vedela, že je Chrixtinova.

Otočila som sa a zvyšok vody som mu šplechla do tváre. Obaja sme sa nevedeli prestať smiať a on mi fľašu vytrhol z ruky. Pribehol s ňou k jazierku a ponoril ju do vody a čakal, kým sa naplní.

Zatiaľ som to využila a podišla k nemu, no on sa nečakane postavil a s prefíkaným úškrnkom sa ma znovu snažil obliať. Ja som ho však predbehla a strčila doňho. Chrix neudržal rovnováhu a začal padať do jazierka. Bohužiaľ som nestihla zaregistrovať, kedy ma stihol schmatnúť za ruku a stiahnúť so sebou. Práve v tom momente som začala ľutovať, že som sa už obliekla.

Po spoločnom dopade do vody som sa celá namočila. Hneď sme sa aj vynorili a zo smiechom vyliezli na breh, kde sme sa zvalili vedľa seba a rehotali ešte ďalších päť minút.

„No čo? Treba sa zabaviť posledný deň nášho života, nie?" vyhlásila som.

„To nehovor," posadil sa. „Určite nie je posledný."

Usmiala som sa a povzdychla si. Keby tak mal pravdu. Tiež som sa posadila a vyžmýkala si mokré vlasy. „Som zvedavá, kedy vyschnem."

„Vyschne-me," zasmial sa. „Vždy je lepšie byť s niekým ako byť sám."

„Presne. Lepšie, keby sme umreli spolo, ako keby mal len jeden z nás," povedala som si po svojom.

„Ale no ták, nemysli stále len na to zlé," prehovoril.

„Náhodou, zamyslene som sa usmiala. „Nebolo by to super umierať spolu? Ten pocit, že sa nebojíš smrti musí byť úžasný. Niečo ako ,chyťme sa za ruky a skočme.ʻ"

„Nie, znie to ako samovražda. Bral by som radšej ,chyťme sa za ruky a poďme spolu do boja.ʻ"

„Veď to tak aj bude," prikývla som. „Až na tie ruky."

„Tiež by som ťa radšej držal za ruku," povzdychol si. „No uvidíme, ako sa situácia vyvynie."

Súhlasne som prikývla. „Zbadáme." Premietla som si v hlave môj posledný sen a zamyslela sa nad ním. Ja snáď nikdy nepochopím, kde chodí ten strašiak na tie nápady. Som predsa jeden z tých, čo veria na to, že keď niekto umrie v sne, v skutočnosti bude žiť dlho. Lenže som asi nikdy nad tým nepremýšľala, ako to môže myslieť niekto ako Draghitos. On mi predsa tie sny manipuloval, vyhrážal sa mi cez ne.