ESTERANDIA - Meč nevinnosti

7. Trénujeme, trénujeme... (štvrtá časť)

„Postráž mi tú jaštericu," podal draka Vestixovi, ktorý naňho hodil zdesený pohľad.

„Vlkolaci a draky, to nie sú najlepší kamoši," nasucho preglgol.

Damis si zatiaľ prevesil tulec cez plece a postavil sa asi osem metrov pred terč. Trikrát vystrelil a všetko dal pekne na stred. Potom sa na nás víťazne usmial: „Však som vám vravel, že som dobrý strelec."

„To sa ešte uvidí," uškrnul sa Chrixtin a vyrazil smerom k lavici, kde boli v jednej taške jablká a vytiahol dve. Postavil sa pred terč, jedno si položil na hlavu a druhé si chytil do ruky, ktorú upažil. „Strieľaj."

No Damis sa už teraz tak neusmieval. Začal nervózne prešľapovať z nohy na nohu, ale nakoniec sa odvážil natiahnuť tetivu a zamieriť. Mieril tak dlho, až som si myslela, že zabudol vystreliť.

„Ako to ešte bude dlho trvať?" spýtal sa Chrixtin a snažil sa nehýbať, aby mu to jablko nespadlo z hlavy.

Damis čosi potichu zamrmlal, natiahol luk ešte viac a neochotne vystrelil. V tom momente zhrozene sledoval letiaci šíp. Zaboril si tvár do rúk: „Nie, to nie..."

Celá som stuhla, nebola som si istá, čo sa deje. Nebola som si istá, či Damis vystrelil správne. Chrixtin sa vôbec nehýbal a keď bol šíp tesne pred jeho tvárou, v tej sekunde ho chytil do ruky a odhodil vedľa na zem. „Dobre, toto asi nebude pre teba," podišiel k Damisovi a chytil ho za plece. Niečo mu pošepkal a obaja vykročili k nám.

„Ste v poriadku?" vyskočila som za nimi.

„Hej, sme," vzdychol si Damis celý nervózny. „Už prosím nič podobné po mne nechci," otočil sa ku Chrixtinovi. Ten prikývol a usmial sa na mňa.

Damis sa otočil k Vestixovi, ktorý sedel na lavici s drakom na rukách a vyzeral, že ho celkom zvláda. „Myslím, že sme sa skamaráti... au!" v tom momente ho uhryzol do prsta a rozbehol sa mu preč popod ostatné lavice.

„Momentík, idem si ho pohľadať," vyhlásil Damis a rozbehol sa za ním.

Fedrix zavolal Vestixa a odišli trénovať na druhú stranu arény. Ja s Chrixtinom sme ostali tu a zatiaľ ma učil základné kroky. Môj meč sa mi dnes zdal oveľa ľahší. Neuveriteľné, cítila som sa, akoby som s ním trénovala aspoň tri dni. Učila som sa nesmierne rýchlo, neustále zdokonaľovala, ako keby bol šerm môj vrodený talent a veľmi ma to bavilo. Po chvíli som sa zastavila a prekvapene vyhŕkla: „Myslím, že mi to ide. Ako to? Veď držím meč v ruke len druhý krát."