ESTERANDIA - Meč nevinnosti

11. Odchod (tretia časť)

„Eran, čo tu robíš?" pretrela som si oči a lepšie sa snažila zobudiť, len pre istotu, že by sa mi ešte stále snívalo.

„Si v pohode?" prohovoril sa mi.

Vydýchla som si a ľahla si späť. „Zlý sen."

„To teda. A pekne divoký. Keby si sa videla..." stíchol, keď som vyskočila z postele a začala sa mu ospravedlňovať.

„Ešte raz: čo tu robíš?" spýtala som sa druhý krát.

„Nič, len som ťa prišiel zobudiť. Čas tlačí... o hodinu by sme mali vyraziť."

„Fajn, v tom prípade by som sa rada prezliekla," ukázala som na dvere. Prikývol a vyšiel von. Zatiaľ som si kľakla k taške s oblečením a zistila, že okrem toho, čo mám na sebe, nič iné vhodné na výpravu nemám.

S povzdychnutím som si sadla na studenú drevenú podlahu a oprela sa o kraj postele. Rozmýšľala som, čo teraz. Toto oblečenie som na sebe nosila už dva dni a hodilo by sa mi nejaké nové a čisté. No a na druhej strane by mi to malo byť jedno, lebo na výprave sa aj tak čoskoro zašpiním a možno aj horšie.

Predstavila som si záber zo sna, ako sa pozerám na zúbožených chlapcov v dotrhanom oblečení a hneď som tú spomienku odohnala. Načiahla som sa k cestovnevnej taške a prehrabala sa v nej.

*Je schopná ma ešte tak prekvapiť ako včera s tou kasou cez plece?* pomyslela som si a prezrela si zvyšné oblečenie. *Tak teda, úplne nepraktické.* Vytiahla som tie modré šaty z krajkou.

*No super. Napríklad toto. Kedy si ich mám akože obliecť? Dôvod to snáď má,* uškrnula som sa a poskladala ich späť do tašky.

*Waw! A čo toto? Keby som si v nich vyšla von, Eran by zinfarktoval, ak teda nemá zmysel pre humor,* zachichotala som sa pri pohľade na lesklé modré lodičky. *A viem vôbec v niečom takom chodiť?* zahľadela som sa na dvanásť centimetrový podpätok.

„Prosím, prosím. Chcem niečo vhodné na výpravu," zatvorila som oči, s predstavou že sa určite niečo stane.

Mala som ich zatvorené dovtedy, až kým som v náručí nepocítila mäkký odev. Neverila som, že je to skutočnosť dovtedy, kým som si to neobzrela. Bolo to všetko v zelenej a bielej farbe, takže fajn na maskovanie. Biela blúzka, dlhší tenký bielo-zelený kabát so zvonovitými rukávmi a zeleným lemom a zelené, úzke nohavice. Vedľa seba som si, o sekendu na to, všimla úplne nové hnedé čižmy z pravej kože. „Oh, ďakujem, ďakujem, ďakujem... neviem, kto to pre mňa spravil, ale za všetko ďakujem." Už som sa chystala rozviazať si blúzku, keď som si v okne všimla Erana ako nazerá dnu. Podišla som k nemu a zakričala aby ma vôbec počul: „Nemysli si, že nie si nápadný!" Zastrela som záves na tom okne a potom to zopakovala ešte pár krát dovtedy, kým som nezastrela všetky.

Keď som si začala vyzliekať blúzku, konečne sa ozval späť. „Po prvé: nemusíš tak kričať. Ja ťa počujem. Po druhé: nepozerám sa na teba, ale na svoj odraz v skle a upravujem si vlasy. A po tretie: tie závesy ti vôbec nepomohli, pretože presvitajú," zasmial sa.

Zo zlosti som schytila blúzku, ktorú som si práve vyzliekla a hodila ju do okna, kde stál. Ona len neškodne narazila do závesu a rozhojdala ho. Eran sa znovu rozosmial: „No dobre. Počkám ťa pri dverách." Skôr ako som cez malé okienko na dverách zbadala jeho siluetu , som aj tam zatiahla záves a pre istotu aj zamkla.

O chvíľu som si uvedomila, že behám po dome s hore bez a navliekla som si čistú blúzku. Na ňu kabát, prezliekla som si nohavice a obula nové čižmy. Za opasok som si upävnila Genetris, narýchlo si prečesala vlasy a umyla si tvár vodou z fľaše, ktorú som našla v kúte na malom stolíku. Fľaša bola zabalená v koži, voda v nej vyzerala byť čerstvá. Hneď som si ju vložila do tašky na cestu a dúfala, že mi postačí až kým v lese nenatrafíme na nejaké jazierko. Prevesila som si tašku cez plece a poobzerala sa okolo seba.

Nechala som to tu teda v "peknom" stave. Narýchlo som porozťahovala závesy, zasunula tašku pod posteľ, ktorú som si popravila a lekárničku odložila na miesto, kde býva.

Až teraz som mohla pokojne opustiť môj dočasný domček. Odomkla som dvere a vyšla von, kde ma už čakal Eran. „No konečne. Myslel som si, že tu strávim večnosť." Pristúpil bližšie a sledoval, ako dôkladne zamikám devere.

„Kľúč odovzdám Vionyxis," vysvetlila som a vopchala si ho do vrecka na kabáte.

„Mimochodom, prepáč. To že som ťa videl bol len fór," priznal.

Silno som doňho šťuchla: „Ty máš ale zmysel pre humor."

„To teda," zaškeril sa.

„Radšej to už nabudúce neškúšaj," pozrela som naňho veľmi prísnym pohľadom.

„Fajn."

„Kde vlastne teraz ideme?"

„Na zámok. Musíme ešte niečo zjesť a ty sa chceš ešte stretnúť s mojou matkou, nie?" Prikývla som a nasledovala ho.