ESTERANDIA - Meč nevinnosti

16. Vlky (šiesta časť)

Nádherné previsy sme rýchlo opustili a pokračovali cez rozsiahlu lúku plnú lúčnych kvetov. Kde-tu rástli aj nejaké jahody a maliny, z ktorých sme sa trochu najedli. Po pár kilometroch sme pred sebou zbadali ihličnatý les. Ako vravel Chrixtin, vraj v ňom žijú vlky. Tak dúfam, že je to on.

Pri vstupe doňho sme už počuli vytie vlkov, tak sme sa pre istotu držali pri sebe. V tichosti sme vstúpili dnu. Les bol tmavý až vyvolával strach.

Keď sme v ňom boli už dlhšie, Chrixtin nám urobil trochu svetla, aby sme vôbec niečo videli. Eranovi oheň zakázal. „Vlky sa ho boja, no to by nám vonkoncom nepomohlo, keby si nás kvôli tomu oznečili za nepriateľov. Tak keby niečo, Eran nemá žiadnu schopnosť."

„No dovoľ?" rozhorčoval sa Eran.

„Fajn, vieš len provolávať búrku, platí?"

„Platí," zazrel na brata.

V hustom lese sme si vôbec nevšimli, že sa už zotmieva. Pri prechode jedným tmavým miestom som v húštine zbadala lesklé oči, odrážajúce sa od Chrixtinovho svetla. „Hej chlapci, tam niečo je," ukázala som do krovia.

Chrixtin podišiel bližšie a odhrnul jeden konár. Ten malý tvor na nás začal vrčať a ceriť zuby. „Vĺča," vyhlásil, keď na to zasvietil. Zbadali sme malý čierny ňufák a veľké šadé uši.

„Aké je rozkošné," zhíkla som.

Vestix sa k nemu priblížil a uprel na neho svoj hypnotizačný pohľad. „Ahoj, kde máš rodičov?" Chvíľu na seba hľadeli a potom sa ozval: „Zachvíľu sme tam. Poďte," povedal a otočil sa späť k vĺčaťu. „Ďakujeme."

Vĺča vyskočilo z kríkov a utieklo hlboko do lesa. My sme ho nasledovali.

Zaviedlo nás na zvláštne otvorené miesto, pripomínajúce čistinku, kde zaliezlo do veľkej dutiny starého stromu.

„Tak to nám asi nepomôže. Mám tam snáď vliezť za ním?" zamračil sa Eran.

„Čakajte," povedal Vestix nespúšťajús oči z dutého padnutého kmeňa.

„Ak dovolíš, trochu si to tu omrknem," vyhlásil Eran a zmizol medzi stromami.

„To nie je až taký dobrý nápad, počkaj!" kričal za ním Ves, no ten ho už asi nepočul.

Podľa mňa sa čoskoro vráti... so zúrivými vlkmi v pätách, otriasla som sa a snažila som sa nastražiť uši, či niečo nepočujem.

No a mala som pravdu. Onedlho sa z lesa ozvalo Eranovo divné „wooah" a o sekundu na to, vybehol z lesa a skryl sa za Vesa. „Človeče, rob niečo. Oni ma zožerú."

Vestix si kľakol a ticho zastonal kvôli nohe, ktorá ho ešte stále bolela, a pohľad uprel na bežiacich vlkov smerom k nám. Vlky hneď zastali a chvíľu naňho cerili svoje tesáky. Neskôr si posadali a nespúšťali z Vesa svoje psie pohľady.

Ja som len strnulo, bez akéhokoľvek strachu hľadela, čo sa bude diať.

Vlk v predu podišiel k nemu bližšie a oňuchal si ho, potom kývol hlavou na stranu a spolu so svojimi spoločníkmi odišiel preč.

Vestix sa postavil a otočil sa k nám. „Alfa nám dovolil zostať. Vyzeralo to síce, že nám nebude dôverovať, ale nakoniec si to rozmyslel, keď som mu spomenul naše dôležité poslanie. Najviac odcenil to, že sme zo sebou zobrali lesného chlapca."

Damis sa zasmial. „Ja som tomu veľmi dobre rozumel."

„Jedna z výhod, ktoré nám poskytne les plný vlkov je, že sme pod ochranou. Druhá," nadýchol sa, „neďaleko je potok."

Po jeho slovách sme sa všetci rozbehli smerom do ľava, ktorý nám hneď po dohovorení ukázal a zachvíľu započuli žblnkotanie vody. Všetci sme sa dosýtosti napili a naplnili si fľaše. Ja som si umyla aj tvár a opláchla doškriabanú nohu. Najradšej by som sa umyla celá, lenže som na to práve nemala ani chuť a ani súkromie. Preto som toto miesto hneď opustila a usadila sa pri jednom padnutom strome vedľa malého kríku, v ktorom sa niečo nečakane pohlo. Bolo to ďalšie vlčie mláďa, no toto pôsobilo mladšie a zvedavšie, čím chcem teda povedať, že aj smelšie. Bez váhania ku mne hneď prišlo a nechalo sa pohladkať. Na chvíľu sa otočilo smerom preč a vydalo nejaký čudný zvuk podobný zavitiu.

Neskôr som pochopila, že si ním privolalo ostatných kamarátov, ktorý ma tiež zvedavo obkľúčili. Pripadala som si ako vo vlčej škôlke.

Všetky som ich poriadne vyhladkala a onedlho vedľa mňa niektoré aj pospali. Ďalšie si navzájom začali hrýzť svoje chlpaté chvostíky.

„Jéé, môžem sa pridať do tvojho vlčieho klubu?" ozval sa pobavene Vestix, ktorý sa len predchvíľou objavil predomnou. Sadol si vedľa mňa a chvíľu sledoval neposedné vĺčatá, potom sa pomrvil a ľahol si vedľa mňa s hlavou uloženou na mojich nohách. Pozrel sa na mňa svojimi šibalskymi modrými očami a usmial sa. Inokedy by mi to nevadilo, lenže teraz bol v ľudskej podobe a to bolo niečo úplne iné.

Nejakým spôsobom si hneď všimol moju reakciu a posadil sa. „Prepáč," uškrnul sa. „Nechcem, aby tu na mňa niekto žiarlil."

Po mojom varovnom odkašľaní sa začal vykrúcať. „Už som ticho."