ESTERANDIA - Meč nevinnosti

9. Nová kamoška (prvá časť)

Sadli sme si k Vestixovi na lavicu v aréne, ktorý na nej doteraz spal a zobudili sme ho. „Hm, čo je?" zamrmlal zo spánku. Chcel sa otočiť, lenže zabudol, že spí na úzkej lavici a hneď sa z nej strepal. „Stalo sa niečo?" vyskočil zo zeme a šúchal si hlavu.

„Nie, nič. Ibaže... ty tu spíš odvtedy, ako sme dotrénovali?" spýtal sa ho Chrixtin.

„Nie, nie. Bol som už obedovať," zývol si a ľahol si späť na lavicu.

Chvíľu som s Chrixtinom mlčala a obzerali sme si výhľad na hory za zámkom. Pri vodopáde, stekajúcom po skalách, vytvárajúcom miestny potok sa vírila para a so slnečného odrazu vytvárala dúhu. Hory sa týčili do obrovských výšok, že na nich bolo vidno aj trochu snehu. Môžno tu žijú aj kamzíky, pomyslela som si.

Pri celkovom pohľade na ten sneh ma striaslo. Nevedela som si predstaviť zimu, keď tu dole bola príjemná letná.

„Chceš sa ísť pozrieť na Vrch jednorožcov?" spýtal sa po chvíli Chrixtin.

„Je to ďaleko?"

„Ani nie."

„Tak fajn," prikývla som.

Chrixtin zapískal a o chvíľu sa pred nami objavil ten čierny jednorožec, na ktorom sme boli včera v lese. Naskočila som naňho, zakývala Chrixtinovi.

„Si super koník," pochválila som ho s pomyslením na to, že mi určite nerozumie. Ľudia sa predsa nemôžu rozprávať so zvieratami, alebo hej?

Ďakujem, ozval sa jednorožec.

Waw, tak to som ešte nevidela. Ja sa rozprávam s koňom! „To je super," potešila som sa a zvýskla som. „A ako sa vlastne voláš?"

Asis, zaerdžal.

Cválali sme za zámok, potom prešli mostom ponad priepasť a ocitli sa pri tom krásnom vodopáde s dúhou. Ďalej sme už pomaly išli po úzkej cestičke medzi tou skalou a priepasťou, čo nevyzaralo až tak úžastne ako vo filmoch, hlavne pri pohľade dolu.

Z tadeto sme mali krásny výhľad na mesto a zámok, ktorý už bol vyše sto metrov pod nami.

„Prečo ho voláte Vrch jednorožcov?" spýtala som sa ho.

My jednorožce naň chodíme veľmi často. Rastie tam perfektná šťavnatá tráva, vysvetlil. A najdôležitejšie je to, že nás tu nikto neotravuje, ani vlkolaky.

„Je to ďaleko?"

Nie, o chvíľu sme tu, hodil hrivou do strany.

Vyšli sme na veľkú skalu obrastenú naozaj peknou zelenou trávou. Keďže sa tu len nedávno musel stopiť sneh, teraz je skoro ako mladá jarná.

Všimla som si tu si tu pásť sa celé stádo jednorožcov. Boli veľmi milí. Vôbec sa ma nebáli, ba niektorý si ani nevšimli, že tu som.

Zliezla som z Asisa a išla sa pozrieť na výhľad teraz. Mesto z druhej strany obklopovali samé lesy. Predstavila som si, že keby to bolo všetko vo svete nevedomých, za tými lesmi by bol New York. Na opačnej strane lesa, z ktorého som s Fedrixom prišla, som si všimla ďalší oveľa hustejší les a tipovala, že cezeň sa zajtra vydáme na cestu.