ESTERANDIA - Meč nevinnosti

16. Vlky (prvá časť)

Zobudilo ma veľké oslepujúce svetlo udierajúce mi do očí. Vychádzalo od Vestixa, ktorý sa práve počas ranného slnečného svitu premieňal späť na človeka. Všetky jeho končatiny sa naťahovali a zťahovali, až kým nenabudli pôvodný tvar.

Na chvíľu otvoril oči a prevalil sa na chrbát s rukami za hlavou. Potom na mňa jedným očkom nenápadne pozrel a otočil sa na bok, smerom ku mne. Natiahol sa k môjmu uchu a odhrnul mi z neho vlasy. „Viem o tom," zašepkal. „Včera som vás počul, prepáč."

Otočila som sa k nemu a myklo mnou, keď som si uvedomila, že sme od seba vzdialený len dvadsať centimetrov. „Nevadí."

„Nestáva sa mi, že mávam opačný názor ako Chrixtin, no tentokrát musím súhlasiť s tebou. Ale... mali by ste sa aspoň priateliť, aj keď viem, že to bude pre teba ťažké."

Chrixtin sa práve zobudil a keď nás spolu zbadal, povzdychol si a odišiel sa prejsť preč do lesa. Pánviečo si pomyslel. S Vestixom sme sa naraz posadili a sledovali ho, ako odchádza. „Mala by si za ním ísť," navrhol.

Prikývla som a zobrala to okľukou. Chrixtina som našla neďaleko opretého o strom. Nevšímal si ma, tak som prešla na opačnú stranu stromu a oprela sa oň rovnako ako on. „Túto noc sa mi nedalo zaspať. Desil si ma. Čo sa ti snívalo?"

„O tom ti nemôžem povedať."

„Prečo?"

„Pretože..." zaváhal, „nechcem."

Prešla som okolo stromu k nemu a pozrela mu do očí. „Kvôli čomu?"

Pomaly upriamil zrak na mňa. „Jednoducho ťa tým nechcem zaťažovať, stačí?"

„Ale mňa tým nezaťažuješ," nedala som sa.

Povzdychol si. „Prosím."

Presne som vedela, čo odomňa chce. Aby som ho s tým už nechala. Dalo som mu teda pokoj. Veď aj tak by mi to asi nepovedal, no možno niekedy raz... Chvíľu na mňa uprene hľadel a potom uhol pohľadom.

„Rozprával si zo sna nejakou neznámou rečou," ozvala som sa po pol minúte.

„To bola drafendčina."

„Ty si sa za dva roky naučil cudzí jazyk?" vyvalila som naňho oči.

„Nie tak celkom cudzí," pokýval prstom. „Je celkom podobný nášmu, no... rozdielom sú iné pravidlá a prízvuk.." Neskôr dodal: „A samozrejme, dali mi vypiť elixír múdrosti."

„Čože? Taký existuje?" otvárala som ústa.

„Dávajú ho vypiť každému, kto sa učí jazyk," vysvetlil.

„A-ha," prikývla som a s úškrnkom si ho premerala. „Evidentne nefunguje až do smrti, že?"

Zamračil sa. „Len tri dni. Mimochodom, škoda, že sme jeden nezobrali zo sebou," venoval mi rovnaký úškrn.

„Máš pravdu, no pochybujem, že by sa môj názor zmenil. Radšej by som ho dala vypiť tebe."

„Hm," prekrížil si ruky a zamyslene na mňa hľadel. „V každom prípade je nevyhnutné používať vlastný rozum, no rovnako dôležité je aj riadiť sa svojimi citmi," z ľahka si priložil dlaň na hruď.

„To je pravda," uznala som. „No myslím, že to máš trochu pomýlené," otočila som sa a kráčala preč.

„Nie, mýlime si ich obaja," zakričal za mnou.

Zastala som a pomaly sa otočila. Chrixtin tam stál a nešťastne na mňa hľadel. Vzdychla som si a vrátila sa. „Priatelia?" podala som mu ruku.

„Keď na tom trváš," chytil mi ju a pevne stisol. V okamihu ma chytil za plecia a naklonil sa ku mne. „Dočasný," zašepkal.

Len som mykla plecami a pozrela do zeme. Chvíľu sa na mňa usmieval a pohladil ma po líci. Hneď, ako som naňho prísnejšie pozrela, schoval ruku za chrbát a s pobavením vykročil smerom k ostatným.

Chvíľu som tam len stála a sledovala ako šťastne odchádza. Zrejme si myslí, že si to rozmyslím. A bude to ťažké... nerozmyslieť si to.

O pár sekúnd som ho dobehla. Chalani už vstali a zvedavo si nás premerali. Všetci okrem Erana. Ten chvíľu hľadel na svojho brata a potom zrak uprel na svoje nohy. Evidentne sa trochu hanbil za ten včerajšok. Práve som si vedľa neho všimla Vestixov zmuchlaný kabát a s hýknutím k nemu pribehla. Hneď som ho zodvihla a oprášila. Vyvalil sa z neho kúdol prachu a keď ustál, podala som vyprášený kabát Vesovi. „Prepáč."

Zasmial sa a vzal si ho: „To nevadí. Špinavý bol už pred tým."

„Fajn, takže kam to dnes ideme?" spýtal sa Chrixtin a otočil sa smerom ku mne.

Vlky poznajú cestu. „Za vlkmi."

„Sanvingils je na východe. Východ je tam, kde vychádza slnko, takže napravo," rozmýšľal nahlas Chrixtin. „Hm, takže my pôjdeme na severovýchod." Sadol si na zem a rozmýšľal. „Síce... ešte nie sme na Sanvingilskom území, takže buďte v strehu, no nemám pocit, že by nás malo ešte niečo prekvapiť."

„To nikto nevie," ozval sa Eran. „Podľa mňa ešte nie sme za vodou."