ESTERANDIA - Meč nevinnosti

3.Čarovná krajina (prvý diel)

Neskôr sme sa ocitli vo svetlejšej časti lesa a Fedrix ma potešil, keď mi oznámil, že tu už pasce nie sú.

Tento les bol iný. Bol rozprávkovo – nádherný, čarovný a plný života – cítila som to. Počula som spev vtákov, ktorý spievali upokojujúcu melódiu.

„Myslím, že sa cítim ako doma," zasnene som si vzdychla a nadýchla sa omamnej vône lesa, ktorú som v New Yorku nemala šancu zažiť.

„Veď tu si doma, Rixia," usmial sa Fedrix a zapískal do lesa, ako keby niekoho alebo niečo volal.

Zrazu sa pred nami objavil vysoký tmavovlasý chalan. „Rád ťa opäť vidím, Fedrix," usmial sa naňho. „Ozaj, cítim tu nablízku rádioaktivitu, žeby Anifenix?" nechápavo sa začal obzerať.

„Vestix, to nie je Anifenix," pokrútil hlavou Fedrix. „Musel si zacítiť jej dcéru. Rixiu," chytil ma za plece a Vestix si ma zvedavo premeral.

„Teší ma, Rixia. Vítaj u nás," milo sa usmial, zamával nám a odbehol preč.

„Vestix! Vráť sa!" zakričal naňho Fedrix a prekrížil si ruky. „Nepovedal som ti, aby si odišiel."

O sekundu bol späť pri nás a usmial sa: „Prepáč, ja len... chcel som to oznámiť v lese."

„To nie je treba. Zober si toto," podal mu moju cestovnú tašku a Vestix si ju prehodil cez plece. „Zaveď Rixiu do lesa. Ja musím ísť hneď za Vionyxis a oznámiť jej náš príchod," pozrel na mňa.

„OK." Priateľsky sa na mňa usmial.

Otočila som sa k nemu a tiež som sa usmiala, ale keď som sa otočila späť k Fedrixovi, už tam nebol. „Kde zmizol?" spýtala som sa prekvapene.

„Teleportoval sa do zámku," oznámil a odbočil na vyšliapanú lesnú cestičku, ktorú pokrývala mladá tráva nádhernej zelenej farby. Cez stromy do lesa presvitali slnečné lúče a vďaka tomu vyzeral les epicky a magicky.

„Kto vlastne si?" spýtala som sa zvedavo Vestixa.

„Ja? Som syn vlkolaka a obyčajnej smrteľníčky," povedal zamyslene. „Hej, znie to čudne, ale je to tak. Občas nás nevieš rozoznať od normálneho človeka, až kým sa nepremeníme na tú krvilačnú potvoru – bŕŕ, myslím vlkolaka." Chvíľu premýšľal a neskôr pokračoval. „Aj ja som tam vyrastal, až do mojej šestnástky, ako ty."

„To je zaujímavé," skonštatovala som. „A koľko máš rokov teraz?"

„Osemnásť."

„A ako sa tvoj otec vlastne dostal do toho sveta? Pustili ho tam?" vyzvedala som ďalej.

„Môjho otca vždy zaujímali záhady a rád objavoval," začal. „Chcel všetko vidieť, zažiť a jedna z tých vecí bola aj spoznať to tam. Dlho ho tam nechceli pustiť, ale nakoniec mu to dovolili a odišiel. Tam stretol moju mamu a zaľúbil sa do nej."

Vytiahla som si zatiaľ z vrecka mobil a pozrela na display. „Ou, super. Po prvé: žiadny signál. Po druhé: skoro vybitý. Po tretie: budem ho vôbec potrebovať?"

„Nie, nebudeš," zasmial sa. „Aspoň nie tu. Zvykneš si bez neho. Nikomu tu netreba volať. Mobily tu poznajú len tí, čo sú zo sveta nevedomých. A radšej si ho nikam neber, lebo o chvíľu zistíš, že ti ho udupali trolovia."

„Sveta nevedomých?" nechápala som.

„Tak volajú ten bezmenný svet z ktorého si práve odišla."

Kráčali sme cez časť lesa, kde stromy neboli až tak nahusto, ako predtým. Tým bol les svetlejší a milší. Stromy tu boli aj o niečo mohutnejšie než tam.

„Pozor, ľudia!" varoval na nás nejaký chlapčenský hlas z hora a o chvíľu nám tesne nad hlavami preletel malý chlapec.

„Ináč, na toto si dávaj v lese veľký pozor. Malí elfovia na lanách sú naozaj nebezpečný," povedal pobavene. „Jeden ma raz takto zrazil."

„To vážne?" zasmiala som sa.

Pred nami sa objavil široký lesný potok a prešli sme po krásnom drevenom mostíku, s ktorým sa niekto parádne vyhral, pretože bol nádherne vyzdobený vyrezanými ornamentmi. Na tejto druhej strane lesa za potokom sme začali stretať veľa lesných bytostí od malých škriatkov a víl až po elfov ľudskej veľkosti. Vestix si všimol jedného lesného chalana opretého o strom a zamierili sme k nemu.

Dík za votes :))) Komenty s názormi ma tiež potešia aj zaujímajú :))