ESTERANDIA - Meč nevinnosti

9. Nová kamoška (tretia časť)

Prechádzali sme už mostom smerom k aréne, kde sme videli na lavici sedieť chlapcov. Vestix už nespal a smial sa ako zmyslov zbavený na niečom, čo mu povedal Chrixtin.

Polyxe naliehala aby sme šli za Eranom, ale nakoniec som ju presvedčila, že musíme ísť cez arénu. Mám predsa Chrixtinovi odovzdať Asisa.

„Ahoj," pozdravili sa chalani Polyxe.

Ona sa na nich len letmo usmiala: „Leng, kde máš brata?"

„V zámku, prečo? Zase?" spýtal sa opatrne Chrixtin.

„Hej, zase," zamrmlala.

Chrixtin pozrel na mňa: „Páčilo?"

„Áno," usmiala som sa. „Nádherný výhľad."

Úsmev mi opätoval, no v tom ma Polyxe schytila za lakeť a ťahala ma zo sebou preč: „Poď, moja. Ideme za Eranom."

Mykla som ešte medzi tým plecami, aby chalani pochopili, že nemám tušenie, čo mu chce Polyxe spraviť. No neviem, či ma videli, pretože si vymieňali pobavené pohľady.

Erana sme stretli pred zámkom. Sedel na schodoch a brúsil si meč. Keď si nás všimol, postavil sa a zasunul si ho za opasok. Čakal, kým sa priblížime. Očami kmital na zo mňa na ňu. Asi sa nevedel rozhodnúť, na ktorú z nás sa má skôr pozerať.

Keď som už zastala, Polyxe sa k nemu približovala čo raz bližšie a bližšie, až kým o nedržala za golier. Bolo jej to jedno, hoci bol o hlavu vyšší. Z hrôzou na ňu pozrel, ako keby nemal proti nej žiadnu šancu.

„Prečo to robíš? Je to snáď zábava?" zasyčala mu do ksichtu.

Schytil ju za zápästie a jej ruku si odtrhol z kabáta. „Snáď ti vadí, že na teba myslím?"

„Áno, vadí," precedila pomedzi zuby. „Na tvojom mieste by som si dávala pozor, aby sa práve teraz pod tvojimi nohami neotvorila zem a nezhltla ťa rýchlejšie, ako ja dnes svoju večeru."

Eran sa na ňu len pobavene pozrel: „To bolo dobré," pochválil jej slová, „ale ty by si to aj tak neurobila..." chcel sa dotknúť jej líca, ale ona mu ešte pred tým capla po ruke.

„Nezmysel," dupla nohou a celé sa zatriaslo zatriaslo ako pri menšom zemetrasení. Zo zámku sa odlúpil kus zo stĺpu a padol Eranovi rovno pred nohy. Hneď odstúpil od Polyxe a postavil sa vedľa mňa, akoby som bola lepšia voľby.

Otočila som sa k Polyxe: „Ehm, čo tak... uzmierenie?" usmiala som sa najbláznivejšie, ako som to v tejto chvíli dokázala. Celá situácia sa mi zdala divná, no bola som z nich oboch aj trochu zmetená. Ani jednému z nich sa nedalo vyčítať z tváre, čo si o tom druhom v skutočnosti myslí.

Zamračila sa a prekrížila si ruky na prsiach. „On také slovo nepozná." Prebehla pohľadom zo mňa na neho a potom znovu na mňa. „Mimochodom, ty si ho zastávaš?"