Strašidelné príbehy {Dokončené}

29.Brat

BRAT

  Stalo sa to v jeden studený novembrový podvečer. Stál som na samotnom vrchu nášho sídliska a opieral som sa o pouličnú lampu, ktorá už pár rokov nesvieti. Bola neskorá jeseň a vo vzduchu už bolo cítiť slabý mráz. Táto scenéria pôsobila nepríjemným a depresívnym dojmom. Vytiahol som škatuľku marlboriek, vytiahol som si poslednú cigaretu a zapálil si. Dym som vďaka chladnému a ťažkému vzduchu cítil silnejšie. Každý ďalší šluk som si vychutnával viac a viac až mi z cigarety zostal len ohorok. Bolo už dosť neskoro a navyše začalo fúkať. Rozhodol som sa teda, že si pôjdem sadnúť do baru. Bar bol asi päť minút cesty od miesta, kde som práve stál. Vydal som sa teda na cestu. Cestou som si kúpil v neďalekej samoobsluhe cigarety. Hneď som si ich otvoril a jednu si zapálil. Bar som už mal na dohľad. Už som stál pred barom a ešte posledný krát som zaváhal či vojsť alebo nie. Vošiel som. Bar bol takmer prázdny, len pri bare sedelo pár štangastov opierajúc sa rukou o čelo. Sadol som si úplne do rohu a čakal som kým príde obsluha. Objednal som si jednu vodku. Sympatická čašníčka mi ju hneď priniesla a ja som ju vzápätí vypil a objednal si ďalšiu. Vytiahol som si cigaretu a zapálil si. Keď mi priniesli druhý pohárik zazvonil mi telefón. Prišla mi správa od môjho brata Peťa aby som sa rýchlo ponáhľal domov. Bolo to veľmi divné lebo brat mal byť týždeň u starej mamy aj s rodičmi ale kopol som do seba druhý pohárik, pri bare som zaplatil a vydal som sa domov. Býval som neďaleko od baru takže som sa moc neponáhľal a cestou som si ešte stihol zapáliť. Už sa predo mnou začali objavovať obrysy smutného panelového domu, kde sa nachádzal náš byt. Bolo už dosť neskoro a takmer v každom okne už bola tma, len kde-tu bolo vidno slabé svetlo televízorov hrajúcich v tmavých izbách. V našom byte, ktorý je na treťom poschodí bola tma. Nevedel som či si zo mňa brat robil srandu alebo prišiel domov skôr a niečo sa stalo. Dofajčil som a ohorok som odhodil na trávnik vedľa chodníka. Otvoril som vchodové dvere a prešiel som tiahlym schodiskom a ocitol som sa pred dverami do bytu. V okamihu ma prešiel mráz po chrbte, keď som uvidel, že dvere do nášho bytu sú otvorené. Dovnútra som nevidel kvôli tme, ktorá ma desila snáď viac ako otvorené dvere. Všade bolo strašné ticho, ktoré ma pomaly pohlcovalo a prehlbovalo pocit strachu. Nabral som odvahu a prekročil som prah. Zavolal som roztraseným hlasom na svojho brata. Nikto neodpovedal. Zavrel som za sebou dvere a zamkol som. V byte som cítil zvláštny sladkastý pach, ktorý sa ťažko niesol celým bytom. Pripomínal smrad pri zabíjačke, keď sa pach horúcej krvi mieša s puchom mäsa, ktoré ležalo príliš dlho na slnku. Snažil som sa zažať svetlo na chodbe ale nedalo sa, asi boli vyhodené poistky. Stál som v prázdnej chodbe a rozmýšľal kde nájdem baterku. Z chodby viedla napravo ulička do kuchyne, z ktorej sa dá prejsť aj do obývačky. Oproti mne boli dvere do mojej a bratovej izby a vľavo dvere do spálne. Pomyslel som si, že ak niekde bude baterka tak v našej izbe. Zrazu som začul z kuchyne zvuk, akoby nechtami škriabal po dlažbe. Krv mi stuhla v žilách a nedokázal som sa pohnúť a tak som len načúval a načúval. Stál som takto asi desať minút a keď som už žiadne ďalšie škriabanie nepočul rozhodol som sa prejsť do izby. Ako som prechádzal chodbou k dverám do izby, mal som pocit že som v uličke do kuchyne zazrel mihnúť sa tieň. Rýchlo som za sebou zavrel dvere do izby a šťukol som vypínačom. Opäť zostala tma. Napadlo ma, že si posvietim mobilom a pohľadám baterku. Ako som sa hrabal vo všetkých zásuvkách mal som pocit že opäť počujem driapať nechty po kamennej dlažbe. Prestal som hľadať a znova som načúval. Určite to išlo z kuchyne, ale nenašiel som v sebe odvahu ísť sa ta pozrieť. Brat doma nebol, určite si zo mňa len strieľal ale situácia v ktorej som sa ocitol bola oveľa horšia. Rozmýšľal som či zavolať na políciu ale nedokázal som nájsť odvahu vydať zo seba hlas. „Čo ak ten alebo to čo je v kuchyni počúva?" Baterku som nedokázal nájsť, tak som si sadol na svoju posteľ a premýšľal čo ďalej. Nenapadlo ma nič. Bál som sa čo i len vyjsť z izby a takisto som sa bál zavolať pomoc. Sedel som po tme a potichu sa bál, keď v tom mi zrazu zazvonil telefón a ja som sa rýchlo snažil zakryť prstom reproduktor telefónu aby ma prízrak v kuchyni nepočul. Prišla mi správa od mamy v ktorej stálo: „Pozri sa prosím ťa doma či nenájdeš Peťov mobil, lebo nevie, či ho stratil, alebo ho nechal doma." V tej chvíli mi začalo prudko byť srdce a cítil som sa na odpadnutie. Keď som to predýchal, rozhodol som sa že najlepšia možnosť bude útek. Nazbieral som to, čo zostalo z mojej odvahy a rozbehol sa cez chodbu k dverám. Boli zamknuté a kľúč bol preč. Nevedel som čo robiť, z okna skočiť nemôžem, pád z tretieho poschodia by som isto neprežil. Z kuchyne bolo počuť opäť ten desivý a prenikavý škrabot. Zrazu som začul kroky, ktoré smerovali z kuchyne smerom ku mne. Utekal som naspäť do svojej izby a zavrel za sebou dvere. Sadol som si na posteľ a modlil sa. Kroky zastavili pred dverami do mojej izby. Srdce mi bilo ako divé. Obrys postavy stál za presklenými dverami. Kľučka sa pomaly stlačila a dvere sa s vrzgotom začali odchyľovať. Milimeter po milimetri. Zavrel som oči a dúfal som, že sa prebudím a všetko to bude len zlý sen. Keď som chvíľu nič nepočul, rozhodol som sa otvoriť oči. Ale nemal som to robiť. Oproti mojej posteli, v prázdnej a tichej tme, stála postava v tmavom potrhanom plášti s kapucňou a gánila na mňa. Počul som chrapľavý vlhký dych. Pod kapucňou som videl ten najdesivejší úsmev škľabiaci sa na mňa. Pomedzi tenké rozkladajúce sa pery preniklo niečo ako vzdych, hnilobný odporný a vlhký. Spopod plášťa sa ku mne naťahovala zhnitá ruka s dlhými nechtami...