Strašidelné príbehy {Dokončené}

81.Posledná cesta autobusom

Posledná cesta autobusom

"Tak čaká ma 24 hodín v autobuse, super, povedala som si ironicky."
"Sandra si to nakoniec rozmyslela."Aká škoda... "A to sa do toho Anglicka tak tešila."
No čo, síce ma to samú nebude tak baviť , ale čo už, sedím v autobuse a práve vyrážame.

"Vitajte v Nemecku! Teraz máte hovor za 6,30 Kč/min.,.....blablabla"
Príde mi SMSka, po 5 hodinách blúdenia po Česku.
"Konečne sme sa aspoň trochu posunuli."
"Tak, teraz sme dorazili do Nemecka, urobíme si 20 minútovú prestávku." Hlási sprievodkyňa.

Po prestávke sme išli ďalej.
Asi po pol hodine mi prišla ďalšia SMS, ale od iného čísla, "000 000 000"
"Pozri sa z okna."
Povedala som si,
"Niekto si robí srandu, nejak som to neriešila, ale v tú chvíľu som započula hroznú ranu.Sprievodkyňa vstala a zase začala hlásiť "No, tak si cestu trochu predĺžime, autonehoda."

"Vážne  úžasné", zabrblala som si.
Keď naraz, prišla mi ďalšia správa
"Tak čo,to ti nestačí? Pozri sa z okna!" V tom som sa vystrašila a z okna som sa nakoniec pozrela, nič som ale nevidela. Snažila som sa to teda ignorovať a zatiahla som si záves.

Zhruba po troch hodinách státia na mieste som zase započula, že mi niekto volá, "zase to blbé číslo," povedala som potichu.
Vypla som zvuk a ignorovala to.
V tom som cítila ako ma niekto chytil za rameno. Otočila som sa a myslela si, že to bol len niekto za mnou. Lenže za mnou bol len taký ten pult s občerstvením a ľudia až tak  dva metre odo mňa.
Znovu som počula, že mi zase prišla správa, "Som tu tiež ."
Už som na to nemala nervy a mobil vypla.
Lenže sa vždy zapol. To som už bola naozaj vystrašená a mobil nechala tak.

Sprievodkyňa zase začala hovoriť: "Tak, posunieme sa ďalej,síce to budeme musieť obchádzať, ale lepšie než tu čakať do zajtra."

To som sa zaradovala.

"Do riti !" Ozvalo sa spredu od vodiča.
"Čo sa stalo?" Opýtala sa sprievodkyňa.
"Asi niečo s motorom..."

"No, horšie už to nebude." Povedala som si.
"Ako ja len závidím tej Sandre."

Pozriem sa na mobil a ako inak, ďalšia správa.
"Tak čo , už mi veríš?"

"Nie,nie,nie,nie,nie"
"Nechaj ma prosím tak." zašeptala som.

"To nebude len tak." Ďalšia správa.

"3"

"2"

"1"

V tú chvíľu sa akoby "zhaslo".

V celom autobuse bola tma.

Naraz sa rozsvietilo, všetci až na mňa boli mŕtvi. Všade bola krv. Nevedela som čo robiť.Už som ani nemala čo spraviť.

Tak som sa snažila z autobusu dostať , ale márne.
Niečo ma začalo škrtiť.
A tým cesta do môjho vysneného Anglicka skončila.