Strašidelné príbehy {Dokončené}

102.Zlo v skrini

Raz večer, keď boli rodičia v práci, bola som sama doma len so svojim psom. Mala som asi 11 rokov.

Mám v izbe veľkú skriňu, ktorej som sa vždy bála. Tú noc, čo som bola sama doma sa stalo niečo zvláštne.  Ležala som so psom na posteli. Docela som sa bála, pretože som nebývala sama doma.

Okolo jednej hodiny ráno som sa prebudila kvôli škrípavému zvuku. Môj pes nikde. Začala som hľadať svojho psa. Bola tma, tak ho bolo ťažšie nájsť, ešte keď má čiernu farbu. Započula som zase škrípavý zvuk. Otočila som sa za škrípaním. Vidím môjho psa ako sedí pred veľkou skriňou. A pomaličky sa otvára. Pes začal štekať. Skríkla som na môjho psa: „Majky, ku mne!" Majky sa rozbehne ku mne a vyskočí mi na postel. Medzitým sa skriňa rýchlo zatvorí.Vôbec neviem, čo mám robiť. Začnem beznádejne plakať. Pes sa ku mne túli a kňučí pri tom. Neviem ako, ale zaspala som.

Ráno sa prebudím s tým, že v skrini niekto je. Viem, že rodičia sú doma, a preto začnem kričať: „Mami, poď sem! Rýchlo!" Mama rozospato vošla do izby a pýta sa: „Zlato, čo sa deje?" Pošepkám: „V skrini niekto je." Mama si myslí, že si robím srandu a ide sa tam pozrieť. Otvorí skriňu a nikto tam neni.

Druhá noc bola ešte horšia. Moja skriňa neškrípala. Tentokrát to bola skriňa v spálni. Teraz som neváhala a skríkla na mamu, nech sem okamžite príde. Mama urýchlene prišla a hovorí : „Tiež si to počula?" Ja súhlasne kývnem hlavou áno. Rýchlo vybehneme s mamou von a zavoláme políciu. Polícia je za desať minút u nás. Polícia prehľadá dom. Započujeme výstrel a obidve sa zľakneme. Vychádzajú s mužom, ktorý meria asi 2 metre.

Polícia bola rada, že sme zavolali, pretože to bol sériový vrah, ktorý znásilnil veľa žien a následne ich usmrtil. Myslím, že sme mali veľké šťastie, že nás nezabil a stále nám vŕtalo hlavou, ako sa tak veľký muž  mohol k nám vlúpať a schovávať sa u nás v takom malom byte.

Nikdy nezabudnem na jeho výraz v tvári...