Strašidelné príbehy {Dokončené}

52.Hrob v rade 15

Warren Fletcher nedávno prijal prácu hrobára v malej dedine blízko LA. Prácu si vybavil s dosť nepríjemným pánom v obleku od ktorého dostal len papier s menami zosnulých a s číslami miest, kde je treba vykopať hrob. Niekoľkokrát mu bolo dôkladne povedané, aby sa na cintoríne nezdržoval od šiestej hodiny ráno, do šiestej hodiny večer - že vraj aby to nerušilo miestnych, čo chodia na cintorín zapaľovať sviečky. Divná tradícia, ale Warren proti nej nič nenamietal, aspoň bude mať volné dni, kedy si bude môcť čítať, zapisovať si poznatky z vojnových filmov a piť presladený čierny čaj.

Na kostole odbilo šesť hodín večer a Warren sa začal pomaly chystať do práce. Prezliekol sa do pohodlného oblečenia, dopil posledný dúšok svojho čaju a do vrecka si zastrčil krabičku cigariet so zapaľovačom.

Išiel kľudnou dedinou, slnko už zapadalo a okrem spevu vtákov a štekotu psov nebolo počuť nič. Zanedlho už prešiel novo nalakovanou cintorínovou bránou a zamieril k odľahlej búde na konci cintorína. Stála tam a vyhliadala nového hrobára. Aspoň Warrenovi to tak pripadalo. Bola to malá drevená búda so schátralým stropom, hojne obdarená prehnilými dierami v doskách a s malými dvermi na zhrdzavených pántoch - ktoré boli otvorené.

Warren došiel až k búde a nahliadol do nej. Ešte skôr než jej obraz k nemu ale dohliadol jej hnilobný puch, ktorý mu udrel do nosa. Bol tam nejaký človek, prerovnával náradie a nejaké si bral so sebou.

„Čo tu kradneš?!" zakričal.

„Kámo, ja tu nekradnem, len si beriem čo je moje," a s dvomi lopatami a krompáčom v ruke sa otočil.

Mal čierne vlasy zlepené mastnotou a špinou, ktoré mu padali do šedých očí. Široký nos mu trčal na stranu, ale ani to neodviedlo pozornosť od popraskaných pier, ktoré zakrývali ten jeden dva zuby, ktoré mu ešte zostali v ústach. Navlečený bol do starej, roztrhanej košele(snáď ani ona si už nepamätala akú mala farbu) a do dobových džín. Topánky mal zvlášť špinavé a zablatené, takže už ani nebolo poznať , či sú to pantofle, alebo kanady.

„Čo je tvoje?" ďalej si ho premeriaval pohľadom.

„Tieto veci, čo iné by si asi povedal, že je moje?" keď videl, že Warren ho stále nechápe tak, pokračoval, „ty si tu nový hrobár,to je jasné, si tu len chvíľu po šiestej, rovnako ako som chodil ja. Ja som tu bol hrobár ešte pred tebou a nanosil som si sem nejaké svoje náradie, chápeš?"

„Chápem."

„Tak na mňa nečum ako bacil na lekáreň a pomôž mi s tým trošku!" okríkol ho bývalý hrobár.

A Warren si od neho mlčky zobral krompáč a lopatu a išiel za hrobárom k cintorínovej bráne.

„Nejaké rady nováčikovi?" opýtal sa.

„Vlastne áno mladý.Poviem ti nejaké tie veci. Nezostávaj tu dlho po desiatej to si koleduješ o malér, fakt. A pozri sa tam," povedal a ukázal na kapličku cez cestu naproti cintorínu, „Viem, že ti od nej dali kľúče, ja som ich tiež mal a občas som tam chodil, ale ver mi mladý, nie je to nič o čo by si stál. Všetko tam tak divne pozerá a vypadá to ako keby sa ťa to snažilo zožrať. Nechoď tam keď už je tma."

„Jasné," povedal a hlavou sa mu začali premietať myšlienky o temnote tohoto miesta, „Ešte niečo ?"

„No vlastne ešte niečo áno. Máš tu zo sebou ten papier čo vždycky dáva ten kravaťák ?"

Warren vytiahol papier na ktorom bolo napísané: Annie Bolienhaitová - vykopať hrob v rade tri.

„Tento papier myslíte?" opýtal sa.

Hrobár ho vzal do ruky. „Ale pozrime sa,oni ti na dnešok dali len jeden hrob?Ty si šťastný človek, ja keď už som kopal tak aspoň dva denne, inak je to tu docela nudné. Proste len chodíš ráno odomykať, večer zas zamykať a občas vytrháš nejakú tú zelinu. Ale to som nechcel," z vrecka vytiahol ceruzku a na papier napísal : 15, 17.

„Čo to znamená?" opýtal sa Warren.

„15 mladý , to je rada, vidíš ju tam? Je úplne na konci cintorína, má samé staré hroby, nikto už tam nechodí zapaľovať sviečky, ale musíš sa o ne furt starať.A 17 to je hrob v tej rade. Tiež je úplne na kraji. No proste hrob na konci a úplne v pravo. Hovorím ti to na rovinu, pretože sa mi fakt páčiš. Proste sa mu vyhýbaj. Nechoď k nemu moc často, len keď už fakt musíš a nebuď tam moc dlho. A hlavne, fakt za žiadnych  okolností ho nevystraš."

„Čože?"

„Nevystraš ten hrob. Ja viem, že to znie divne, ale on na teba tiež pozerá , rovnako ako tá kapla. Je to tu celé divné , preto to musel až doteraz robiť taký mrzák ako ja. Nikdy tu nikto moc dlho nevydržal."

Už prišli k bráne a starý hrobár už bez akýchkoľvek slov si vzal od Warrena svoje veci a odišiel.

Bolo už skoro pol siedmej a Warren chcel mať prácu skoro za sebou, tak došiel späť do búdy, vybral si krompáč a lopatu a išiel vykopať hrob v rade tri.

Warren robil prácu hrobára už tri mesiace. Celé tri mesiace si dával pozor na to, aby z cintorína odchádzal pred desiatou, aby nechodil do kaple po zotmení a aby nevystrašil hrob v rade 15. Ale dnes nie, na dnešok mu totiž pripadlo vykopať tri hroby. Začal už skôr , aby to stihol do zotmenia, ale dostalo sa mu len nepríjemného kriku od staršieho pána o tom, že hrobári sú len kanálne krysy, ktoré by sa nemali ukazovať normálnym a slušným ľuďom. Rozrušilo ho to toľko,že si zapálil hneď dve cigarety za sebou a k tomu do ošarpanej špinavej fľaše si kúpil to najlacnejšie víno aké išlo zohnať. Hneď mu bolo jasné, že nieje možné vykopať tri hroby za jednu noc.Chcel vykopať jeden a začať druhý, aby mal zajtra menej práce.A tak kopal a kopal a do toho do seba neustále obracal ďalšie fľaše lacného vína.Warren sa už motal po cintoríne a niečo si nezmyseľne mumlal než aby kopal. Prechádzal sa medzi hroby, čítal si mená zosnulých a keď sa mu nejaké nepáčilo, opľul náhrobok, alebo do neho kopol.

Išiel stále ďalej,kopal a pľuval všade možne, chlantal ďalšie loky vína až pokiaľ mu nedošlo a on nezostal stáť s prázdnou fľašou v ruke pred hrobom na ktorom bolo napísané:

Dwayne Gelinberg

„Máš pekne blbé meno Dwayn!" zakričal a všetkou silou treskol prázdnu fľašu o hrob, kde sa roztrieštila na márne kúsky. Na hrob na ktorom teraz ležali črepy a pár kvapiek červeného vína. Na 17 hrob v 15 rade.

Naraz ako keby všetko stíchlo. Každý pes prestal štekať, vták prestal štebotať a dokonca ako keby sa celý svet prestal otáčať. Ako keby naraz neexistovalo nič iné, než opitý Warren a hrozivo vyhliadajúci hrob pokrytý pár kvapkami lacného vína. Začalo mu pískať v ušiach. Stále silnejšie a silnejšie,tak silne až sa Warren zvíjal na zemi a rukami sa držal za hlavu. A naraz sa celý hrob otvoril. Ako brána sa rozovrela mramorová doska, hlina ustúpila a rakva otvorila svoju náruč.

Tá najpodivnejšia sila začala tiahnuť Warrena priamo do stredu hrobu. Kričal, bránil sa a zmietal sa, prstami zarýval do zeme až mu ich kamienky rozrezali a jemu z nich tiekla krv, ale všetko bolo málo platné. Hrob ho nasial a Warren spadol priamo do rakvy, ktorá sa nad ním zavrela rovnako ako sa nad ním zosypala hlina a znovu sa zatvorilo mramorové veko rakvy. Zostal len hrozivo vyhliadajúci hrob na konci cintorína. Čriepy, ktoré ho pokrývali, pár kvapiek červeného vína a pár kvapiek čerstvej krvi muža naveky uvezneného pod masou hliny.