Strašidelné príbehy {Dokončené}

126.Čierna

Čierna je "farba", ktorú oko vníma v prípade, že z daného smeru neprichádza žiadne svetlo. Tento nedostatok svetla môže byť daný  neexistenciou žiadneho zdroja, tiež tým, že príslušný materiál pohlcuje svetlo všetkých farieb, namiesto aby niektoré farby odrážal "Čo to robím? Čo to sakra má byť ?! ... Nie, takto nie. To nejde, toto je blbé!" Odstúpil od plátna. Jedným okom si cez vršok ružového gumového konca ceruzky premeriaval jediný čierny ťah na plátne. Okolo neho sa vznášal modrý dym z ešte nepoužitej zapálenej cigarety. Štípal ho v očiach. So zlosťou, ktorú možno chovať len k sebe, vygumoval ťah na papieri. "Lepšie. Síce stále hnusné, ale lepšie." ... "Sakra" zaznelo potom do ticha. Konečne bol mierne spokojný s prvým ťahom. Zdvihol cigaretu z popolníka. Keď si všimol že cigareta dohorela, ohorok bez záujmu odhodil do popolníka. Znovu premeral okom skúseného maliara osamotený ťah na plátne. Zhnusene odfrkol a vyklepal ďalšiu ručne balenú cigaretu z ošumelej krabičky. O nebrúsený stojan plátna škrtol zápalkou a zapálil cigaretu. "Ano! Takto ... Toto je ono!" Sotva raz potiahol dymu zo zapáleného tabaku, s úsmevom  sledujúcim zapálenú stodolu, pustil cigaretu do čierneho popolníka. Kreslil po plátne skicu stále tiež tupejšiu ceruzkou. Nerobil detaily, len siluetu čohosi, čo by sa dalo nazvať najvnútornejšia predstava. Oči mu pálila. Hlavou mu lietali myšlienky na upálených ľudí, krvácajúceho jeleňa uprostred vypáleného mesta. Úsmev stále desivejší, mu dovolil vypustiť tú zlobu zo seba. Keď už plátno skoro pretrhol, zlomila sa mu tuha. S hnevom ju hodil pod seba, pristúpil jednou nohou a druhou ju zlomil vo dvoje. Oprel sa dlaňami o stojan. Z dvojcentimetrovej vzdialenosti sledoval každý ťah. Pred jeho zrakom sa dielo farbilo do červena. Posledná sviečka zaiskrila a nadobro zmizla vo vzduchu. Temnota ho desila. Zlo. Bolo v nej zlo. Teraz je to 4 dni čo nespal. Kedykoľvek bol v tme, počul hlboko - hlboko - hlboko v sebe smiech. Tlmený, tupý a temný smiech, ktorý monotónne tepal v jeho srdci. Jeho rozpálenú kožu zajala studená tma. Každý sval v tele sa mu strachom stiahol. V miestnosti nebolo nič počuť. Dokonca hodiny na stene stíchli a nevydávali žiadne zvuky. Čakal - čakal až to príde. Tlmený smiech a škrípanie zubov sa mu niesli z útrob. S každým úderom srdca zvuky nadobúdali na intenzite. "Už dosť! NIE! Nechaj ma byť! Nechaj ma na pokoji! Robím čo musím! Robím to pre vás!" Vystrašene pobiehal po podkrovnom jednoizbovom byte. Stará drevená podlaha mu praskala pod nohami a on dúfal, že sa prepadne a bude padať tak dlho, kým jeho trápenie neskončí zlomeným väzom. S hysterickým krikom mu smiech v jeho vnútri stále silnel a prehlušoval každý jeho pokus o utíšenie. Konečne narazil na rozheganú skrinku na stene. Nahmatal vnútri sviečku, pevne ju zovrel v dlani a pritisol si ju na hruď. Nastalo ticho. "Je - je tu niekto?" zašepkal skrz zovreté hrdlo. Rozhliadal sa po izbe ale nič nevidel. Zrazu si uvedomil, že mal celú tú dobu kŕčovito zatvorené oči. So strachom od seba odlepil viečka. Vyvalil oči a čeľusť mu údivom spadla. Zarazilo ho, to čo uvidel na plátne. Na nejasnej siluete postavy zreteľne pribudli rohy. Z pier mu stekala krv od zakuslých zubov. Len ju zotrel do rukáva a s nezáujmom sa na ňu pozrel. Žiletkou zachádza do žíl. Chladná oceľová doštička s ostrou hranou prechádza cez tkanivá a zanecháva za sebou krvavú stopu. Bez mihnutia oka, bez usiknutia, s kamenou tvárou sleduje, ako mu zo žily prúdi viacej krv. Kvapka po kvapke kvapká do čiernej mazľavej tekutiny v Petriho miske.  Štetcom krv s maľbou premieša. "MÁLO TMAVÁ!" zaduní hlas, až sa otrasú okenice. "Ja viem! Robím na tom ..." Znovu odloží misku na stôl a nastaví nad ňu podrezanú ruku. Tentoraz žiletkou poreže od lakťovej jamky až k zápästiu, kolmo na predošlý rez. Vyvalia sa kvapky krvi. Znovu premiešava krv s čiernou farbou, ktorá po poslednej dávke červenej stmavla. Rýchlo zdvihol misku a začal maľovať. Znovu sa v ňom prebúdza ten žiar. Spomienky na predošlé trauma sa utopili v preliatej krvi. Štetec rýchlo kĺže po plátne a jeho desivo červená stopa dodáva obrazu život. Nedbá na kvalitu ťahu, štetec sám vedie jeho nevládnu  ruku. Oči, stále pripichnuté na plátno, tlejú červeným plameňom. Petriho miska s farbou sa roztriešti o dubové dosky na zemi. "Tak ... hotovo ..." padne do kolien "mám majstrovské dielo a vy zas ..." odmlčal sa. "Ešte nie je dokončené!" "Čože?" "Dokonca, ČO si začal!" Nájde poslednú silu a zaprený o stojan obrazu sa postaví na nohy. Uchopí žiletku, zabodne si ju do krku a chrčaním trhne do strany. Na obraz dopadne spŕška tej najtmavšej krvi. Každá kvapka pomaly steká, ako jeho telo steká do podsvetia za jeho dávno zapredanú dušu.

,,Teraz je to dokončené."