Strašidelné príbehy {Dokončené}

15.Deň ktorý neskončí

Sobota, 24. augusta 2002

Roztvorila oči a keď videla čas, ktorý ukazoval budík, pomyslela si „Ako obvykle." Nepociťovala fyzickú únavu. Bola však unavená na duši. Z celého toho hnusného obdobia, čo boli s Alexom manželia. Alex je grázel. Aj keď ona by skôr povedala, že je psychopat. Veď kto môže vlastnému dieťaťu do očí povedať, že je výsledkom noci, ktorá nemala byť a že je len samorast a bol len úbohá firma na osieranie plienok?

Koľko nocí za posledný rok bol doma? Dá sa to spočítať na prstoch jednej drevorubačovej ruky. Ale ono to je v podstate dobre. Aj tak len žral, smrdel pivom a potom, bil ich a chrápal.

Odhodila perinu k nohám a v konečnom dôsledku bola rada, že posteľ vedľa je aj naďalej prázdna.

Posteľ neukladala. Neporiadok jej už nerobil problém. Pri Alexovi si človek zvykol na všetko. Po ceste nazrela do detskej izby. Jej chlapček tam spokojne ležal. Nechala ho ešte spať. Vždy stane presne o 7"48, mohla by si hodinky nastaviť. Zastavila sa na záchode, vyčúrala sa, potom išla do kúpeľne a umyla si ruky a zuby. Mala hlad. Spravila si na raňajky praženicu z troch vajec a pridala do toho trochu horčice. Po tom jej prišlo, že tie isté tri vajíčka je už asi po dvadsiaty krát.

Keď vkladala riad do umývadla, prišla s mraučaním do kuchyne jej perzská mačka Fixina, ktorú Alex (keď bol ešte ako-tak normálny) s obľubou volal Fixka.

Mačka vyskočila na linku ...

- Z tej vázy si nič nerob, Fixinka. - pošepkala a ani sa neobzrela.

... a obtrela sa o vysokú štíhlu vázu, postavenú na kraji. Tá sa zakolísala a spadla na kachličkovanú podlahu, pričom sa rozletela na tisíc kúskov. Henrieta pohladila Fixinku po hlavičke a povedala jej, že je „mačka na mačkanie". Tá začala spokojne vrnieť. Potom vzala zmeták a lopatku a črepiny poupratovala.

Už sa to stalo toľkokrát...

Potom jej cez hlavu prebehla veta, ktorú čítala v jednej knižke o cyklickom vývoji dejín. Tá veta znela: „Všetko sa opakuje. Čo sa stalo, stane sa opäť. Niet nič nové pod Slnkom."

Chvíľu na to sa pozrela cez oblok. Nemusela čakať dlho. Cez cestu sa rozbehlo nepozorné dieťa. Ozvalo sa škrípanie kolies a trúbenie.

- Prepáčte pane!

- Dávaj pozor, decko zasrané!

Veľká čierna limuzína sa ho nedotkla. Ale asi to tak má byť. Nikdy sa nič nestalo. Potom sa pozrela na dlážku a už vedela, že tam bude ležať vecheť. Bol tam, musel spadnúť, keď odkladala riad. Zdvihla ho. Položila ho na kraj linky a viac mu nevenovala pozornosť.

Na to si sadla za stôl a rozmýšľala, čo urobí tento krát. Nemôže rezignovať. Už to skúšala. Samovražda nič nevyriešila. Koľko ľudí dostane tak veľa nových šancí?

Prehovorí ho. Pokúsi sa ho presvedčiť, aby to neurobil. Vtedy sa objavil v kuchyni Igor. Jej deväťročný syn. Hodinky na stene ukazovali presne toľko, čo mali ukazovať. 7:48.

Keď sa naraňajkoval, prišiel čas, v ktorom sa láme chlieb. Vrátil sa jeho milý ocko Alex. Opierala sa o linku a sledovala mlčky situáciu.

Alex roztvoril dvere a vstúpil. Odporne páchol alkoholom, ale zvykli si na to rovnako ako na bordel. Igor sa na neho pozrel. Nehovoril však nič.

- My dvaja sa porozprávame! - povedal opitým hlasom. Kľúče od auta položil na chladničku.

- Čo je?! Čo som zase urobil?!