Strašidelné príbehy {Dokončené}

25.Neviditeľný ľudia

Počuli ste už o miznúcich ľuďoch? Ak nie tak ja tu niečo mám :) je to síce trošku dlhšie, ale myslím, že sa oplatí.

Ľudia sa strácajú každý jeden deň.
Len v Spojených štátoch je každoročne nahlásených asi 10 miliónov nezvestných. Nejakých 95% sa z nich nájde či vráti.
Iba 4% sú úprchlíci, obete únosov alebo iných druhov kriminality.

Stále však existuje to malé percento zmiznutí ktorích sa nikomu doposiaľ nepodarilo nájsť a ba ani vysvetliť. Títo ľudia sú proste zahalení do rúška tajemnosti. Nikto však nevie kam sa podeli. Vošli snáď do nejakej časovej slučky? Ocitli sa v inej dimenzii?  Alebo boli unesený mimozemskými bytosťami? Tieto otázky nedávajú spávať mnohým odborníkom či parapsychológom.

Uvedieme si zopár konkrétnych prípadov, ktoré sa odohrali.
Okolnosti prípadov prinášajú viac otázok ako odpoveďi.

Hneď prvý prípad postráda akékoľvek racionálne vysvetlenie a je aj pomerne hodnoverným z toho dôvodu, že sa udial pred očami mnohých očitých svedkov. Prípad sa odohral v roku 1815 v Pruskej väznici Weichselmunde. Väzeň menom Diderici bol bežným väzňom, ktorý si odpykával trest za to, že sa vydával za osobu svojho zamestnávateľa po jeho smrti. Bol obyčajný deň ako každý iný a Diderici sa nachádzal v rade väzňov zviazaných reťazou, ktorí sa práve presúvali na nádvorie. Podľa svedeckých výpovedí ostatných väzňov, pokožka Didericiho začala spočiatku pred ich očami akoby tmavnúť. Neskôr sa jeho telo stávalo viac a viac presvitným, až napokon zmizol úplne. Všetko, čo po ňom ostalo boli prázdne okovy na podlahe. Nikto ho už nikdy nevidel.

Ďalší prípad zmiznutia sa stal 3. septembra 1873 v Anglicku. James Worson uzatvoril so svojimi známymi stávku, že dokáže prebehnúť trať dlhú asi 30km z mesta Leamington do mesta Coventry. Dvaja jeho kamaráti, Hammerson Burns a Barham Wise sa vydali na koňoch za ním tak, že ho mali stále v dohľade, aby nepodvádzal. Worson však z ničoho nič zakopol a padal smerom dopredu. Na zem však už nedopadol. Jeho telo sa z ničoho nič stratilo. Burns a Wise nechápali, čo sa deje. Všetko, čo po Worsonovi ostalo, boli stopy v hline, ktoré v jednom bode končili a nepokračovali ďalej. Prakticky okamžite sa začala veľká pátracia akcia. Pátracie tímy prehľadali celú cestu z Leamingtonu do Coventry, ale telo Jamesa Worsona už nikdy nikto nenašiel.

Veľmi podobný prípad sa odohral v novembri roku 1878 v štáte Illinois. Tento prípad síce nemá očitých svedkov, no aj napriek tomu sú jeho okolnosti nemenej mätúce. Jedná sa o zmiznutie Charlesa Ashmora. Je studený novembrový večer roku 1878. 16-ročný Charles ide do studne pre vodu. Už sa však nevráti. Po pár minútach sa rodina začne o chlapca zaujímať. Obávajú sa, že sa chlapec pošmykol na ľade a zranil sa, alebo ešte horšie, spadol do studne. Vydajú sa teda vonku ho hľadať. Nikoho však nenájdu. Len čerstvé Charlesove stopy v snehu, ktoré sa zrazu uprostred dvora končia. Nikto ho už nikdy nevidel.

V tomto príbehu zmizli bez stopy hneď dvaja ľudia.
Apríl 1980.  Charles Romer a jeho žena Catherine tvorili párik na dôchodku, ktorý sa vracal z dovolenky na Floride späť do New Yorku. 8. apríla 1980 videli pracovníci motela v meste Brunswick prichádzať ich čierny Lincoln Continental. Manželský pár sa zapísal na recepcii a odniesli si batožinu do svojej izby s tým, že idú ešte do centra na večeru. Nikdy však do žiadnej reštaurácie neprišli, ani sa do motela nevrátili. Policajné vyšetrovanie neprinieslo žiadne výsledky. Manželia Romeroví, ani ich auto, sa nikdy nenašli. Proste zmizli bez stopy.

NÁHLA ĽUDSKÁ NEVIDITEĽNOSŤ.

Znie to veľmi bizarne, ale su známe aj prípady ľudí ktorí tvrdia,že sa na istý čas stali neviditeľnými.Žena menom Melanie in Ventura z Kalifornie zažila nevysvetliteľnú udalosť počas toho, ako sedela v kresle vo svojej obývačke. Ako sa tak dívala na televíziu, ako sama tvrdí, stala sa neviditeľnou. Jej manžel chodil po dome a hľadal ju. Dokonca prešiel aj popred kreslo, ale neuvidel ju. Celé to trvalo asi desať minút, keď sa Melanie stala opäť viditeľnou.

Tento nezvyčajný prípad však nie je jediný. Dokumentovaním podobných prípadov sa zaobera Donna Higbee, ktorá momentálne vedie rozsiahly výskum fenoménu, ktorý nazýva "Ľudská spontánna nedobrovoľná neviditeľnosť" (Human Spontaneous Involuntary Invisibility). Podľa príbehov, ktoré Donna Higbee uverejňuje na svojej stránke The Research and Writings of Donna Higbee, niektorí ľudia sa stávajú nečakane neviditeľnými. Počas doby ich údajnej neviditeľnosti nepociťujú žiadne rozdiely. Môžu sa normálne pohybovať a rozprávať, akoby sa nič nestalo. Ostatní ľudia ich však nevidia ani nepočujú.

Jeden z takýchto prípadov sa odohral aj na jednej bližšie nešpecifikovanej párty. 37-ročný hosť sa odobral na toaletu a podľa jeho vyjadrení, keď sa vrátil, bol neviditeľný. Pokúsil sa nadviazať rozhovor s viacerými ľuďmi vrátane svojej manželky, ale bezúspešne. Pri bare si dokonca vypýtal cigarety, ale nedostal žiadnu odpoveď. Spočiatku si myslel, že sa jedná o nejakú formu nemiestného žartu, tak sa v hneve vrátil späť na toalety. O pár minút sa opäť vrátil medzi hostí a všetko bolo znovu v normále.

Higbee sa stretla s viacerými "obeťami" podobných príbehov a v podstate v každom prípade prichádza neviditeľnosť spontánne, bez varovania alebo bez akýchkoľvek predošlých náznakov, trvá len pár minút a potom znenazdajky skončí. Niektorí ľudia sa údajne stali obeťou neviditeľnosti viac krát. Výskumníčka však nevie nájsť vysvetlenie pre tento fenomén. Myslí si však, že pomôcť objasniť prípady by mohla nájsť po konzultáciách s rosikruciánskymi jogínmi, ktorí tvrdia, že ľudská neviditeľnosť je nielenže možná, ale sa dá aj úmyselne ovládať.