Strašidelné príbehy {Dokončené}

117.V lese

Asi sme sa každý niekedy dostali do situácie, z ktorej na prvý pohľad nebolo úniku. Musím povedať, že ja som si v tej situácii pripadala veľkú časť svojho života. Ako v klietke. Všetko okolo mňa ma dusilo a ja som si hľadala zlé cesty von. Jedného dňa sa pokazilo úplne všetko, čo sa ešte dalo. Predtým som si myslela, že horšie to už snáď ani byť nemôže. Minulou udalosťou minulého týždňa mi však jasne povedal "Hah, tak sleduj." a jedného krásneho dňa na začiatku júna som sa dostala, povedzme, na svoje dno.

Bola nedeľa, nádherné teplé počasie. Priamo zvádzalo k dobrej nálade, ktorá mne ale nehrozila. Sedela som doma a vo vnútri panoval úplný zmätok. Zlosť, smútok, beznádej, naštvanie na všetko okolo mňa, chuť zmiznúť, všetko sa vo mne búrilo a ja som mala pocit, že mi vybuchne hruď. Do slúchadiel mi revala hlasná hudba, lebo som naivne dúfala, že aj tentoraz mňa všetky emócie utíšia. Omyl. Nerobilo to so mnou vôbec nič. Vedela som, že doma medzi štyrmi stenami by som za chvíľku asi zošalela, tak som si vzala vak, cez seba mikinu a s buchnutím dverí opustila náš byt. Mala som namierené do neďalekého lesa, pretože to bolo prvé miesto, ktoré ma napadlo, kde nebudú žiadni ľudia a nič, čo by ma vracalo k udalostiam minulého týždňa. Vonku bolo neznesiteľné teplo. Ľudia s červenými rozosmiatymi ksichty sedeli vonku pri stole v krčme a pili pivo, pričom sa tak zbytočne nahlas smiali, že mi to trhalo uši a nervy. Dala som sa do klusu aby som čo najskôr zmizla z rušnej ulice. Obišla som solárko, pár malých obchodov, rad vtieravo roztomilých rodinných domčekov a zmizla v lese. Vydýchla som. Kľud.

Spomalila som krok. Tu v lese bola zrazu oveľa nižšia a príjemnejšia teplota. Chvíľkami mi dokonca po ramenách prebehol ľadový vánok, ktorý mi vyvolal vlnu husiu kožu. Nie že by mi to vadilo. Lepšie, než to odporné teplo v meste. Išla som hrubo udržiavanou cestou medzi stromami, sem tam minula nejaký dôchodcovský pár na lavičke a vlastne ani nevedela, kam idem. Pozrela som sa na mobil. Ukazoval niečo pred štvrtou popoludní, 27 ° C, žiadny signál. Zaradovala som sa. Presnejšie, telom mi prešla znenazdajky vlna eufórie, a neskutočná chuť rozbehnúť sa a bežať. Poslúchla som. Zrýchlila som krok a dala sa do behu. Bolo mi jedno, že na mňa vyjavene čumí starší pár na lavičke za mnou. Bolo mi jedno, že mi vak mladosti do chrbta a zadku. Bolo mi jedno, že tou cestou, kadiaľ som teraz utekala ako zbesilá, som nikdy predtým nešla. Vnímala som len, ako sa mi uvoľňujú všetky emócie, čo som tak dlho držala na uzde a dusila sa nimi. Vnímala som, že sa mi začali oči plniť slzami. Z krku sa mi vydral krik, ten, ktorý je jednoducho niekedy potrebné nechať znieť. Stále som bežala. Keby ma niekto videl a počul, asi by si myslel, že ma naháňa nejaký zvrátený úchyl. Zvlášť tu, v lese. Zišla som z cesty. Vetvičky ma mlátili po celej ploche tela a cítila som škrabance. Tie však boli to posledné, čo som riešila. Utekala som a kráčala cez kmene a popadané konáre, medzitým čo sa mi po lícach kotúľali slzy a kričala som z plných pľúc. Zastavila som sa až po niekoľkých sto metroch, aby som nabrala dych. Zložila som sa pozdĺž najbližšieho stromu a s rukami opretými o kolená som lapala po dychu. Keď sa mi zdalo, že sa mi dych aj tep dali do normálu, vystrela som sa, otrela slzy a rozhliadla sa, kam som sa vlastne dostala. Zahrmelo. Po horúcom dni dávalo zmysel, že príde búrka, mňa to ale tentoraz nijak netešilo. Niekoľkokrát som sa rozhliadla okolo a naprázdno prehltla. Zo všetkých strán bol les. Len kríky a stromy husto natlačené na seba.

Nikde na dohľad žiadna cesta, ukazovateľ. Dobre, pomyslela som si, proste sa otočím o 180 ° a vrátim sa kadiaľ som prišla, než začne pršať. Znelo to v mojej hlave chlácholivo, skoro ma to až ubezpečilo, že sa domov dostanem pred búrkou. Lenže háčik bol v tom, že les vyzeral zo všetkých strán úplne rovnako a nepoznala som žiadny záchytný bod, ktorý by ma naviedol smerom, ktorým som sa sem dostala. ,, Do riti. "Uľavila som si a udrela päsťou do stromu. Vyhrabala som mobil a dúfala, že sa mi objaví signál, prípadne by som zapla GPS. Rozsvietila som displej a čo som videla, mi vyrazilo dych. Bolo štvrť na sedem. 16 ° C, signál opäť žiadny. Nielenže teplota rapídne klesla, ale hlavne mi nesedel čas. Keď som sa naposledy pozerala, bolo asi 15:50, potom som pár minút bežala, a zrazu bolo o viac ako tri hodiny neskôr? Teplo, ktoré ma naplnilo pri behu, razom vyprchalo a zacítila som prvý záchvev zimy. Mikinu som si zapla až hore a snažila sa rozmýšľať racionálne. Proste niekam pôjdem, časom rovnako narazím buď na cestu, na ľudí, na ceste, alebo dôjdem k cintorínu, ktorý je blízko, a odtiaľ už trafím. Áno, to pôjde. Hlavne v pokoji. Úprimne, moc pokoja mi to neposkytlo. Nechcelo sa mi ísť neurčito dlhú dobu lesom, keď sa hromy ozývali čoraz bližšie a bolo ... 18:20. Rozhodla som sa otočiť čelom vzad a ísť. Napadlo ma, či sa vôbec chcem vracať. Čo keby som odišla? Niekam ďaleko od problémov? Myšlienku ale zahnal ďalší, hlasný hrom. Otvorila som vak a dúfala, že som si aspoň zobrala svoju krabku a zapík. Samozrejme, nechala som to doma. Sakra. V tejto chvíli by som potrebovala aspoň nejaké upokojenie. Frustrovane som ulomila najbližšiu vetvu a rozlámala som ju na tisíc kusov. Neviem či to malo zmysel, ale pripadalo mi to viac než prirodzené. Zrazu mi pred nohami pristál kameň. Áno, kameň. Zastavila som, kľakla si a vzala ho do ruky. Čo to má sakra znamenať? Všimla som si, že bol obviazaný povrázkom, ktorý k nemu držal malý biely papierik. S knedľou v hrdle som papierik vytiahla a prečítala jediné slovo, ktoré tam stálo. "Utekaj." Dobre, teraz som na tom bola ešte horšie. Čo to do čerta je? Otočila som sa okolo svojej osi a snažila sa všimnúť si, kto sem ten šuter hodil. Nikoho som široko ďaleko nevidela, ale keďže všade boli stromy, mohol pokojne stáť za niektorým z nich, napríklad dva metre odomňa. ,, Je tu niekto ..? "Priškrteným hlasom som položila tú nejstupídnejšiu otázku, ktorú som mohla. Čo čakám? Že sa mi dostane odpovede typu ,, Jasné, som tu za stromom, poď zájdeme na kávu." ? .. Samozrejme, ticho. Ticho, ktoré na mňa priamo kričalo. Zaregistrovala som, že nepočujem vtáky. Nepočujem šumieť lístie v korunách stromov, aj keď mi vietor fúkal vlasy. Dokonca utíchli aj hromy. Začalo kvapkať. Dala som sa do klusu. Musím sa z toho lesa dostať. Začalo pršať, je chladno a navyše mi niekto hodil pod nohy kameň s odkazom "Utekaj." Zrazu zahrmelo tak hlasno, že som si pripadala ako na koncerte hneď pri pódiu. Vykríkla som a začala utekať. Vietor zosilnel. Tesne za mnou spadla vetva. Do očí sa mi opäť začali hrnúť slzy, tentoraz strachu. Prebiehala som obrími krokmi medzi stromami ale kľučkovať medzi nimi a vyhýbať sa vetvám bolo stále ťažšie. Akoby bol les stále  hustejší. Zastavila som sa a v hrôze vydychovala. Otočila som sa a uvidela medzi stromami pobehovať postavu v čiernom s ... Plastovou maskou králika cez tvár. Chcelo som začať kričať, ale podarilo sa mi výkrik udusiť. Vysoká postava pobehovala neprirodzene a obklikami, sprava doľava, namiesto toho aby bežala rovno čiarou, usúdila som, že za mnou. Otočila som sa späť k hlbokému lesu a rozbehla sa. Kričala som. Plakala. Volala o pomoc, aj keď mi bolo jasné, že zbytočne. Obzrela som sa, bol bližšie. Zdalo sa, že má naozaj dobrú kondíciu, ale že sa so mnou skôr hrá. Rýchlosťou, ktorou behal doľava a doprava, by ma dostihol za pár sekúnd. Naposledy som nahlas zakričala. Bolo to zbytočné. Aj keby ma niekto videl a počul, asi by si myslel, že len potrebujem vyventilovat emócie. Zvlášť tu, v lese ...