Strašidelné príbehy {Dokončené}

65.Dom bez konca

†Dom bez konca †

Pre začiatok poviem, že Peter Terry bol závislý na heroíne.

Kamarátili sme sa na vysokej škole a naše priateľstvo pokračovalo, aj keď som absolvoval. Hovorím len o sebe. Peter odišiel zo školy po dvoch rokoch. Keď som sa odsťahoval z koľají do malého bytu, už sme sa toľko nevídali. Občas sme si písali online (pred Facebookom bol jednoznačným hitom AIM). Stávalo sa, že aj päť týždňov nebol online. Nerobilo mi to starosti. Bol to nespoľahlivý závislák, takže som prišiel k tomu, že sa o mňa prestal zaujímať. Jeden večer som ale videl,ako sa prihlásil. Než som mu stihol napísať, poslal mi správu.

„David, kámo, musíme sa porozprávať."

Vtedy mi po prvé povedal o Dome bez konca. Hovorilo sa mu tak, pretože ho nikto nedokázal prejsť celý. Pravidlá boli jednoduché a zneli ako klišé: prejdite dom celý a vyhrali ste 500 dolárov. Dom sa nachádzal mimo mesto, asi šesť kilometrov od môjho bydliska, a bolo v ňom deväť miestností. Peter sa očividne pokúsil dom prejsť, ale nedokázal to. Bol závislý na heroíne a neviem na akých ďalších sračkách, takže som usúdil, že z neho drogy urobili trosku a vystrašil ho kreslený duch alebo niečo také. Povedal mi, že prísť až na koniec nedokáže nikto. To mi prišlo zvláštne.Neveril som mu. Nakoniec som mu povedal, že sa na ten dom prídem na ďalší deň pozrieť. Aj keď sa ma snažil presvedčiť o opaku, 500 dolárov znelo až príliš dobre na to, aby to bola pravda. Musel som tam ísť. Následujúceho večera som vyrazil. Keď som prišiel, okamžite som si na tej stavbe všimol niečo neobvyklé. Videli alebo čítali ste niekedy niečo, čo nemalo pôsobiť desivo, ale z nejakého dôvodu vám po chrbte prebehol mráz? Vykročil som k domu a nepríjemný pocit zosilnel, keď som otvoril dvere. Vstúpil som, srdce sa mi spomalilo a ja som vydal vzdych úľavy. Miestnosť vypadala ako obyčajná hotelová hala vyzdobená k halloweenu. Namiesto recepčného tam stála ceduľa: „Izba číslo 1 - tadiaľ. Ďalších osem nasleduje. Pokiaľ dôjdete až na koniec, získavate odmenu." Zasmial som sa a vykročil k prvej izbe.

Prvá miestnosť bola k smiechu. Výzdoba pripomínala halloweenské dekorácie v supermarkete. Všade bolo plno duchov z plachiet a robotických zombie, ktorí vrčali, keď ste okolo nich prešli. Na druhom konci bol východ - to boli jediné dvere okrem tých, ktorými som vstúpil. Vymotal som sa z umelých pavučín a zamieril k druhej miestnosti.

Keď som otvoril dvere, privítala ma hmla. Po technickej stránke pôsobila druhá izba ďaleko lepšie. Nielen, že tam bol prístroj na umelú hmlu, ale zo stropu visel a poletoval tu netopier. Strašidelné. Niekde v miestnosti hrala aj halloweenská hudba ako z výpredaja. Nevidel som stereo, ale niekde museli byť reproduktory. Prekročil som niekoľko krýs na baterky, ktoré jazdili sem a tam, a s nádychom prešiel k ďalšej miestnosti.
Siahol som na kľučku a srdce mi spadlo do nohavíc. Nechcelo sa mi otvoriť dvere. Pocit hrôzy ma zasiahol tak ťažko, že som sotva dokázal premýšľať. Po niekoľkých minútach strachu sa ma zmocnilo logické uvažovanie, hodil som strach za hlavu a vstúpil do ďalšej miestnosti.

V tretej izbe sa všetko začalo meniť.
Na prvý pohľad vypadala ako obyčajná miestnosť. Uprostred drevom vykladanej podlahy stála stolička. Jediná lampa v rohu nedokázala izbu dobre osvetliť. Vrhala niekoľko tieňov na podlahu a steny. A to bolo zvláštne. Tiene, nie tieň.
Okrem tieňu stoličky tam boli ďalšie. Sotva som vkročil do miestnosti, pohltil ma znovu strach. Vedel som, že niečo nieje v poriadku. Bezmyšlienkovito som sa pokúsil otvoriť dvere, ktorými som vstúpil. Boli zamknuté z druhej strany.
To mi rozprúdilo krv. Zamykal za mnou niekto dvere, keď som prechádzal? To nebolo možné. Musel by som niekoho počuť. Boli snáď zámky mechanické a zamykali sa automaticky? Možno. Bol som ale príliš vystrašený, aby som premýšľal. Otočil som sa späť k miestnosti, ale tiene zmizli. Tieň stoličky zostal, ale ostatné boli preč. Pomaly som vykročil. Ako dieťa som mával halucinácie, takže som tie tiene pripísal svojej predstavivosti. Cítil som sa lepšie, keď som prišiel do stredu miestnosti. Pozrel som sa na podlahu a vtedy som to uvidel.
Alebo vlastne neuvidel. Nevidel som svoj tieň. Nemal som čas zakričať. Čo najrýchlejšie som pribehol k druhým dverám a rozbehol som sa do ďalšej izby.