Strašidelné príbehy {Dokončené}

132.Temnota

Jedno zdanlivo obyčajné slovo. Každý mu rozumie, vie, čo znamená, ale každý si ho predstavuje inak. Niekto ako úplnú a nepriepustnú tmu. Iný zase môže povedať, že "Temnota" je plazivá, skôr sivá a hlavne zlá. Tých možností, ako opísať toto jedno slovko, je mnoho.

Temnota.

Vyslovte to nahlas. Všímate si, ako nebezpečne to slovo znie?

Pre mňa sa temnotou stala izba, v ktorej ležím. Prebudil som sa, v hlave mi hučalo, akoby v nej niekto usporiadal motokrosové preteky. Cítil som príšernú pachuť v ústach, v horných aj dolných končatinách mi brnelo a príšerne ma štvalo nekonečné pomalé pípanie prístrojov, na ktoré som bol napojený. Lenže prečo?

Nie som si vedomý, že by som mal nejakú nehodu. Ani si nepamätám, že by so mnou vôbec niečo bolo. Naprosté zmätenie, chvíľková panika a silnejúci strach. Čo sa stalo?

Okrem prístrojov nebolo počuť vôbec nič. Hlavu som otočil napravo. Aj keď nebola tma, poriadne som nevidel. Izba sa mi javila ako nevýrazná, zatuchnutá a negatívna. Závesy na okne neboli, ale aj tak som za ním rozoznával len šeď. Dalo mi to celkom prácu, ale po chvíľke som zvládol hlavu otočiť naľavo. Bolo tu ešte jedno lôžko, ale prázdne. V rohu sa nachádzal vešiak, na ktorom visel môj kabát. Ten som spoznával, pamätal si ho, tak prečo nie to, ako som sa sem dostal?

Dvere biele, strohé, jednoducho nemocničné. Miestnosť bola inak úplne prázdna. Chcel som zdvihnúť ruky. Nešlo to. Len brnely, nič viac. To isté robili nohy. Ochrnul som?

Po boji sa mi podarilo trochu zdvihnúť hlavu. Skontroloval som ruky. V každej bola zapichnutá infúzia a ja som nemal tušenie, čo sa mi to rozlieva do žíl. Možno to spôsobuje to hučanie vnútri hlavy.

Hodina, možno dve, a stále sa nič nedialo. Nikto ma neprišiel skontrolovať a ja by som sa pritom tak rád napil. Sakra, ja by som pil až by som plakal. Mám smäd!

Temná šeď ako by hustla. Obklopovala ma a zdalo sa mi, že ma snáď sleduje.

Zasmial som sa.Hlasno.Svojim bláznivým myšlienkam.

O tri hodiny neskôr - to som však len odhadoval - sa stále nedialo nič. Len to blbé pípanie prístrojov neutíchalo.

Potom sa otvorili dvere a vstúpil anjel.

Krajšia ako všetky princezné z rozprávok. Spoznával som ju. Teda nie úplne, ale bol som si istý, že ju nevidím prvýkrát. Kráska s modrozeleným pohľadom. Tak čistým, tak nežným a plným inteligencie. Dlhé čierne vlasy si hovorili o pohladenie. Ani sesterská uniforma nedokázala zakryť skutočnosť, že je dokonalá. Nič neniesla, ani sa na mňa nepozerala. Len podišla k oknu, pozrela sa kamsi dolu, otočila sa a jej úzke pery vytvorili slová.

"Vitajte," povedala veľmi nezvyčajne na zdravotnú sestru. Akoby ma vítala v nejakom hoteli.

"Dobrý ... deň," povedal som s námahou.

Usmiala sa. Srdce sa mi rozbúšilo rýchlejšie, rovnako tak začali prístroje rýchlejšie pípať.

"Deň," vzdychla, a pokračovala: "Skôr len karikatúra dňa. Ale iné to už nebude. "

To som nechápal, ale mal som dôležitejšiu otázku.

"Čo..so mnou ... je?"

Zvážnela.

"Všetko je zle."

"To ... znamená?"

"Že je všetko zle," povedala ako by sa začudovala nad mojou otázkou.