Strašidelné príbehy {Dokončené}

53.Diadém

Mrazivý vietor a chlad ohlasoval príchod jesene. Bola noc a pre Luciusa nastala perfektná doba na uskutočnenie jeho plánu. Keby len tu starú babu prehľadal než jedinou ranou motykou nemilosrdne ukončil jej život. V jej dome bol niekoľkokrát. Hľadal ten diadém všade – proste všade! Koho by len napadlo, že ho bude mať u seba. Ale až tú starú jedovatú slinu vykope, privlastní si starožitný klenot s magickou silou, všetko bude zas tak ako má byť.

Motor auta utíchol a Lucius vystúpil. Tu niekde sa to stalo. Otvoril kufor auta a vybral lopatu. Chvíľu sa prechádzal po okolí než to miesto našiel. Nechcel ju znovu vykopávať a zvýšiť tak šancu, že ju polícia nájde– bolo to perfektné miesto. Na 10 míľ okolo len močiare a nikde ani živej duše.

Vetvičky pod nohami zapraskali a lopata prerazila studenú zem. Kopal asi 20 minút,než odkryl celé jej telo. Bola odporná, ani za živa nebola zrovna krásna, ale teraz, keď jej červy prežieraly telo...to vlastne nebolo o moc horšie, aspoň ten zápach nie. Vytiahol ju z jamy a začal hľadať diadém. Luciusova ruka siahla do malého koženého vrecka a tam ho uvidel. Medzi látkovým kapesníkom sa leskla malá korunka posiata diamantami. Malá korunka, ktorá má nadľudskú moc. Keď diadém držal, napadlo ho veľa rôznych myšlienok, jedna ale bola najsilnejšia: musím vyskúšať či funguje! Nasadil  diamantovú korunku na hlavu mŕtvej žene a v tú ranu sa červy prežraný cez  pahýľ jej ruky vztýčili. Pomaly začala otvárať už dávno vyhasnuté oči a nepočujúco pohybovala perami.
,,Funguje" pomyslel si Lucius a jediným dobre miereným úderom lopaty jej prepolil hlavu a ukončil tak aj jej posmrtný život. Neporušený diadém zdvihol z jej rozpolenej hlavy a s opovržením si odpľul do  diery na jej tvári. Neobťažoval sa zakopať ju späť. Stačilo mu pár hodín. Za tú dobu ju tam nikto nenájde.

Cesta do mesta prebiehala pokojne. Posledné zbytky svedomia nechal uprostred rozľahlého močariska.

Svetlá auta zhasli a motor utíchol. Vystúpil z auta a pozrel sa na hodinky. Boli dve hodiny ráno. To je dosť času. Z kufru opäť vytiahol lopatu a vydal sa na cintorín.Míňal veľa náhrobkov než sa dostal tam kam chcel. Na malom mramorovom náhrobku bolo napísané:

* 22.4.1985 † 13.10.2013

Marta Sulsam

Spomíname s láskou

Pri pohľade na náhrobok mu tiekla slza, a potom bez myšlienok, ale plný smútku začal kopať . Okolo tretej hodiny ráno sa dostal až k rakve. Veko rakvy s ľahkosťou odklopil a pri pohľade na prekrásnu ženu sa rozvzlykal.
„Ahoj, láska," začal, „Mali sme tak blízko do svadby, nemali právo ti toto urobiť ! Ale teraz už  sa všetko dozviem, teraz už budeme konečne spolu."

Nasadil žene diadém a mŕtve oči, ktoré neskôr bývali modré ako more sa doširoka otvorili. Ústa ktoré predtým bozkával sa pootvorili a v nemom rozhovore sa začali pomaly pohybovať. Lucius chvíľu s úžasom zíral na svoju mŕtvu ženu a potom sa opýtal: „Existuje život po živote? Keby som si vzal život, vzdal sa všetkých svojich snov...Boli by sme spolu?"

Žena pomaly prikývla.

To bolo všetko čo potreboval vedieť. Dal jej dole diadém , priklopil veko rakvy a hrob v rýchlosti zakopal. Diadém pohodil do trávy a ponáhľal sa do kufru auta. Vytiahol opratku, ktorú ako zmyslov zbavený priviazal na konár najbližšieho stromu. Ruky navliekli opratku na krk a Lucius skočil. Opratka sa stiahla, vzduch odchádzal. A s posledným výdychom, sa Lucius vydal za svojou ženou.