Strašidelné príbehy {Dokončené}

45.Tajomná prosba

TAJOMNÁ PROSBA

Už dlho ma trápil divný pocit, ako by ma stále niečo prenasledovalo, žilo za mnou v tieňoch a živilo sa mojím strachom a najväčšími obavami, ale po každé keď som sa otočila nebolo tam nič, úplne prázdno.

A potom sa to stalo.Leto už sa chýlilo ku koncu, ale slnko stále nestrácalo svoju silu. Raz keď som sa prebudila do obzvlášť slnečného rána prepadol ma zvláštny pocit.Čosi neznáme a tajomné ma ťahalo do lesa, na okraji našej dediny. A pretože som nemala zrovna nič dôležité na práci vyrazila som.

Chvíľu som chodila bezmyšlienkovito po lese a hľadela do zeme, keď som zdvihla oči a zistila že som vôbec neviem kde som. Zrazu som mala pocit akoby ma zase niekto sledoval, postúpila som pár krokov dopredu a stalo sa niečo neuveriteľné, aj keď bol len koniec septembra rozhostila sa všade hustá hmla a jasne sa ochladilo, naskočila mi husia koža,zistila som, že v lese určite nie som sama, predo mnou sa začala z hmly formovať zdatná mužská postava. Postúpila som o ďalších pár krokov vpred a polial ma studený pot, keď som si totiž lepšie prehliadla toho cudzinca rozoznala som, že má na sebe vojenskú uniformu, a čo bolo horšie, na ľavej strane hrudi mu presvitala obrovská diera a okolo nej veľká krvavá škvrna. V ten moment môj mozog zavelil k ústupu ale nohy akoby zostali premrznuté k zemi.Nemohla som nič robiť než zavrieť oči a čakať. Naraz ma jeho ruka prudko zdvihla hore , či som chcela či nie som na chvíľu otvorila oči . Jeho tvár bola priamo pred mojou, aj keď som bola k smrti vystrašená niečo ma zarazilo, no áno ten vojak mal podobné rysy ako môj otec a potom tie prázdne mŕtve oči bolo v nich niečo strašidelné ale zároveň z nich sršila akási prosba, v tom sa z jeho hrdla ozval podivný neľudský škrek, ktorý prestúpil až do špiku mojich kostí. To už na mňa bolo moc, stratila som vedomie.

Keď som znovu prišla k vedomiu ležala som na známej lúke uprostred lesa, všetko mi pripadalo ako sen . Možno som len omdlela z toho horka a niečo sa mi zdalo. Ale nie, niečo som zvierala v pästi, otvorila som päsť a prišiel ďalší šok.Na mojej bledej dlani ležal guľatý strieborný gombík, taký aký mávali vojaci za druhej svetovej vojny na svojich uniformách, srdce mi silne búšilo do rebier, ale aj tak som sa zdvihla a čo najrýchlejšie bežala domov.

Od toho dňa sa všetko zmenilo, už som nebola veselá ako predtým, nič ma nebavilo akoby ma stále prenasledovali tie prosebné oči vojaka, boli proste všade, v temných kútoch, v snoch, v zákutiach mojej mysli. Po každé keď som sa otočila videla som tie oči a cítila sladkú vôňu smrti.

O pár týždňov neskôr som bola pozvaná na víkend k svojim rodičom, už dávno sa presťahovali na farmu ktorú kedysi zdedili po babičke . Pozvanie som vďačne prijala, snáď tam zabudnem na to čo sa stalo, snáď mi tie oči dajú konečne pokoj.Ale nedali.

V sobotu ráno som dorazila na farmu a bolo mi snáď ešte horšie. Keď ma rodičia videli zhrozili sa, ich kedysi stále usmievavá a bezstarostná dcéra vypadala teraz ako deň pred smrťou. Nemohla som im však nič povedať, určite by si pomysleli že som sa úplne zbláznila. Radšej som sa im vyhýbala aby som snáď nemusela nič vysvetľovať. Prechádzala som sa po rozľahlej záhrade patriacej k farme. Všade bolo plno ovocných stromov a krov, skrátka nádhera.Ja som sa ale stále otáčala, oči teraz viac než kedy predtým prosebné boli stále so mnou. Keď už ma záhrada omrzela rozhodla som sa vrátiť do domu.A vtedy som si všimla dverí, ktoré viedli do podkrovia, možno že tam nájdem niečo zaujímavé, čo ma aspoň na chvíľu rozptýli. Keď som vošla dovnútra okamžite padol môj pohľad na maľovanú krabicu v rohu miestnosti, čosi mi hovorilo, že by ju bolo najlepšie otvoriť. A stalo sa.

V tú ranu by ste sa vo mne krvi nedorezali, na malú chvíľu sa mi zastavil dych . Na dne tej starej krabice totiž ležala uniforma príslušníka nemeckého Wermachtu s dierou na ľavom vrecku a zaschlou krvavou škvrnou a ba čo viac, chýbal jeden strieborný gombík .

V tom začal môj otupený mozog zase pracovať a mňa niečo napadlo, spomenula som si ako mi kedysi babička rozprávala, o tom ako dedko odišiel na frontu a pár mesiacov pred koncom vojny priniesol poštár krabicu a v nej dopis o dedkovej smrti a dokonca aj jeho uniformu, ktorý mi vtedy i cez moje prosby odmietala ukázať .

Hneď mi bolo jasné prečo sa ten vojak vtedy v lese tak podobal na  môjho otca . Ale čo teraz, prečo ma vlastne dedkov duch stále prenasleduje, prečo mi jeho mŕtve úpenlivé oči nedajú pokoj a čo mala znamenať jeho „návšteva" pred pár týždňami v lese ? Naraz ma niečo napadlo, viem že si babička moc priala dedka pochovať, ale keďže sa boje odohrávali kdesi v Rusku nemohli sem jeho telo nijak dopraviť. Myslím si, že to babičku celý život trápilo .

A tak som vzala krabicu aj s celým jej obsahom, v kôlni popadla rýľ a na záhrade v tieni najväčšej hrušky som vykopala jamu, do nej potom opatrne položila krabicu a zasypala ju hlinou .
V tú ranu ako by sa do môjho tela vrátil život, cítila som ako mi celým telom pulzuje zvláštne teplo. A potom môj pohľad doletel až na koniec záhrady, a čo nevidím, opäť ten muž v nemeckej uniforme, ale tentokrát len letmo pozdvihol ruku k pozdravu a jeho postava sa začala rozplývať. Čo viac k tomu dodať, snáď stačí len dúfať, že jeho duša konečne našla pokoj.