Strašidelné príbehy {Dokončené}

125.Panvica,...

PanvicaPríbeh, ktorý Vám teraz priblížim, sa stal dva roky po vojne, keď som sa učil u súkromníka za zámočníka.
Bol koniec júla a majster ma poslal do grófskeho kaštieľa opraviť zámku na dverách pivnice. Privítala ma staručká, vari osemdesiatročná pani. Odviedla ma do pivnice, kde zapálila petrolejku. Keď odišla, rozhliadal som sa navôkol. Pivnica bola akoby vytesaná v skale s vysokou klenbou strácajúcou sa v tme. Naproti dverám sa nachádzalo otvorené ohnisko obložené skalami. V kúte pri ohnisku ležala na zemi veľká medená panvica so zelenou panvicou.
"Tá by bola dobrá pre mamu na vyprážanie rezňov a šišiek," pomyslel som si a položil som ju na kameň pri ohnisku. Potom som sa pustil do práce. O niekoľko minút už zámka bezchybne fungovala. Práve som si balil náradie do tašky, keď dolu schodmi schádzal niekto obutý v drevákoch do pivnice. Nikoho som však nevidel. Potom sa na moje veľké prekvapenie dokorán otvorené dvere zatvorili a opäť bolo počuť tie isté kroky, ktoré postupne zanikali v chodbe. Vyľakaný som cúval k stene. Zároveň som ale do niečoho zakopol a spadol chrbtom na kopu piesku, z ktorého trčali drobné stonky petržlenu. Keď som sa pozviechal, vybehol som z pivnice ako vystrelený, nechal som tam aj tašku s náradím.
Vrátil som sa po ňu so starou paňou. Kým ona kontrolovala odvedenú prácu, zbadal som, že panvica leží na piesku. Presne tam, kde som predtým ležal ja. Nijako mi však nešlo do hlavy, ako sa tam dostala. Vtedy sa stará pani usmiala a povedala: "To pán Gustaf špásovat. Berte doma, mne nepotrebovat," a strkala mi panvicu do rúk.
Ani neviem, či som sa za ňu poďakoval. Bol som rád, že už opúšťam to strašidelné miesto. Doma som panvicu zavesil v drevárni na skobu, no večer som ju našiel na zemi. Nechápal som, kto ju zhodil, veď celý deň nebol nik doma. Zavesil som ju opäť na to isté miesto, no ráno, keď som si bral z drevárne bicykel, bola opäť dolu. Znova som ju zavesil a odišiel som do práce. Večer a nasledujúce ráno sa všetko zopakovalo. Tentoraz som ju už nechal ležať na zemi. Asi o týždeň, keď som ju vyčistil šmirgľom namočenom v oleji a dôkladne umyl v horúcej vode so sódou, natešený som ju doniesol do kuchyne mame. Bola krásna, ako nová. Mama ju zavesila na klinec nad sporák.
V noci nás zobudilo silné buchnutie sprevádzané rachotom. Keď sme prišli do kuchyne, naskytol sa nám neutešený pohľad. Všetko, čo večer ostalo na sporáku, ležalo aj s panvicou okolo neho. Najhoršie však bolo, že niečo nám úplne prelomilo platňu sporáka. Nahnevaná mama vzala panvicu a vyhodila ju na dvor. Ja som ju však neodniesol do smetí, ale ráno zavesil v drevárni. Večer opäť ležala na zemi.
Odtiaľ som ju preniesol bez mamkinho vedomia do kuchynského kúta a položil za sporák. Pred Vianocami som ju vytiahol a mama na nej vyprážala kapra. Panvica nám odvtedy slúžila dlhé roky a teraz ju má sestra. No tak, ako mama, aj sestra ju vždy necháva ležať na zemi, nikdy ju nevešia na stenu.
Pri istej príležitosti som sa dozvedel, že pán Gustáv bol grófov komorník a veľký čudák. V pivnici kaštieľa usporadúval špiritistické seansy a chodil iba v drevákoch. Po príchode osloboditeľských vojsk sa tento Rakúšan v pivnici obesil.
Žeby jeho ducha trápil skutok, ktorý vykonal, a preto nezniesol, aby niekto vešal na skobu čo len tú panvicu?
Zážitok s "druhou stranou"Mal som asi osemnásť rokov a s kamarátom sme sa dohodli, že si "zafrajeríme" a o polnoci pôjdeme na cintorín. Vybrali sme si Ondrejský cintorín v Bratislave. Kto ho pozná vie, aký plot sa tam nachádza. Svižne sme ho preskočili a ako veľký hrdinovia sme sa po ňom prechádzali až ...
Zrazu sme zbadali postavu, stavbou tela podobná žene a akoby zahalenú. Postava nás kývaním ruky volala k sebe. Už vtedy som začal mať strach, ale išli sme bližšie k postave. A vtedy som to uvidel. Ta postava stála v strede troch hrobov. To ešte nič neznamenalo, ale keď sme podišli bližšie zbadali sme, že stredný hrob je už zasypaný, ale tie dva sú čerstvo vykopané. Postava nás stále volala k sebe. Keď sme ako zhypnotizovaní išli k nej, tak postava sa zrazu stratila a z miesta, kde pred okamžikom stála záhadná postava vyskočila čierna mačka a my sme videli už len tie dva vykopané hroby. Myslím, že taký strach, aký sme mali, si vie málokto predstaviť. Ten plot, čo som spomínal na začiatku, som preskočil ani neviem ako, aj keď je dosť vysoký.
Po opustení cintorína sme si s kamarátom vymenili dojmy. Spočiatku dosť opatrne, lebo sme sa vzájomne báli, že jeden druhého vysmejeme. Nakoniec sme sa zistili, že obaja sme prežili rovnaký zážitok a nebola to žiadna halucinácia.
Čo to znamenie volajúce nás znamenalo, som dodnes nepochopil, ale už viem že rušiť mŕtvych nikdy viac nebudem.

KrívajúciPred rokom a pol som sa spolu s dvoma kamarátkami vracala v noci domov. V tom čase som bývala na dedine. Boli asi tri hodiny po polnoci, svietil mesiac aj pouličné lampy. Zrazu sme zbadali oproti nám kráčať krívajúcu postavu v čiernom širokom klobúku, v čiernom plášti, hrozne bledú v tvári. V ruke držala paličku. Už na prvý pohľad bolo vidieť, že je to starý človek, ale nie našinec, lebo v dedine sme poznali z videnia všetkých starších ľudí. Muž prešiel popri nás, no keď sme sa za ním otočili, ihneď kamsi zmizol. Ani čoby sa bol pod zem prepadol. Zmocnil sa nás strach, ktorý neviem ani opísať. Keď som sa so zážitkom zdôverila starej mame, povedala mi, že blízko toho miesta, kde sme muža stretli, je pochovaný gróf s manželkou. Podľa toho, ako som ho opísala, všetko nasvedčuje tomu, že to bol on. Nie sme však jediné, čo sme ho v tých miestach videli. Podobné skúsenosti majú aj iní ľudia z dediny. Jej názov je Uhorská Ves a nachádza sa niekoľko kilometrov od Liptovského Mikuláša.

Vyčkal som si duchaZa našou dedinou je jedno miesto, o ktorom ľudia, najmä tí starší, vravia, že tam zvykne za jasných mesačných nocí strašiť. A hneď jedným dychom dodávajú, že sa na malom, priestranstve pod kopcom ukazuje duch. Nedalo mi to a vypytoval som sa viac. Nešlo mi totiž do hlavy, prečo by sa mal akýsi prízrak zjavovať práve na tom odľahlom mieste, ďaleko od cesty. To som už mal v hlave plán - pôjdem si niekedy zmienené čudo vystriehnuť, nech viem, ako vyzerá. Vždy som mal bujnú fantáziu a všakovaké čudesnosti ma veľmi lákali. Naveľa sa mi podarilo zistiť, čo je v pozadí. Vraj kedysi v minulom storočí chodil za vychýrenou krásavicou z našej dediny horársky adjunkt - praktikant z grófskych lesov a jednému tunajšiemu gazdovi, ktorý veľmi túžil sa s dievčaťom oženiť, to strašne klalo oči. A tak si vymyslel hrozný plán, ako sa nebezpečného soka v láske zbaviť.
Vtedy bývalo v okolitých horách veľa vlkov. Počas tuhých zím sa púšťali až k okrajovým domom v dedine a márnili gazdom ovce a jalovinu. Tento gazda si so svojimi paholkami jednej zimnej noci praktikanta vystriehol na mieste, o ktorom je tu reč a po krátkom zápase sa im ho podarilo premôcť a tuho poviazať. Potom ho takto poviazaného nechali ležať na zemi, dúfajúc, že vlci už urobia špinavú robotu za nich. A neprepočítali sa, pretože o pár dní, keď sa už po nešťastnom mládencovi zháňali, našli jeho zvyšky celkom ohlodané. Podozrievali kde koho, medziiným aj gazdu. No dokázať mu nevedeli nič, a tak všetko upadlo po čase do skoro legendárnej podoby. Vrah mladého horára však na smrteľnej posteli všetko vypovedal, až potom sa dostala celá pravda na svetlo.
Keď som už vedel všetko, čo som chcel, vybral som sa v jednu skoro jesennú noc na tie miesta. Pod rozložitou lieskou, odkiaľ som mal dobrý výhľad, som sa pohodlne usalašil a čakal. Nič sa však neudialo. Potom ma zavalili starosti so ženením a opaterou chorých rodičov, takže všetko muselo ísť nabok. Prešlo pár rokov a ja som si zrazu spomenul. Tiež bola jeseň a mesiac v splne. Lieska o niečo zmohutnela. Keď som si pod ňu sadol, premkol ma akýsi zvláštny pocit, že tentokrát som cestu nemeral zbytočne. Nedočkavo som pozeral na hodinky. Práve ukazovali štvrť na jednu aj päť minút, keď ma zmysly prinútili pootočiť hlavu smerom k jarku. Vtedy som ho uvidel. Vysoká postava sa odrážala na tmavom pozadí a hoci tiež tmavá, mala okolo obrysov "tela" čudnú slabú žiaru. Kráčala veľmi meravo, ruky neprirodzene vykrútené za chrbtom. Prízrak obišiel čistinku a druhou stranou kráčal smerom ku mne. Napätie už bolo neznesiteľné, musel som vyskočiť na nohy a upaľovať domov, do bezpečia. Zaspávalo sa mi ťažko. V noci sa mi snívalo s vysokým mužom, ktorý sa nakláňa nad moje lôžko. Prebudil som sa spotený a zmätený. Po ďalšie dve noci sa všetko opakovalo. Až potom mi neznámy dal pokoj. Dúfam, že navždy. Inak, celkom mi prešla chuť ešte niekedy ísť striehnuť na duchov. Jedna skúsenosť celkom stačila.

Prípad najstrašnejšej nociPíšem namiesto svojej babičky. Táto príhoda sa jej stala pred štyridsiatimi rokmi. V tom čase bývala sama doma iba s dvoma malými deťmi, lebo starý otec cestoval ako murár za prácou. Raz večer ju veľmi rozbolel zub. Bolesť bola taká veľká, že jej nedala zaspať. Všade dookola vládlo hrobové ticho, lebo ich dom stál ďalej od dediny. Nočné ticho zrazu prerušil hlasný štekot domáceho psa vlčiaka. Stará mama si pomyslela, že sa k nim chcú vlámať zlodeji. Vstala z postele, odhrnula záclonu a pozrela sa von oknom. Vlčiak zúrivo pobehával po dvore a na chvíľočku sa tam zjavila akási nezreteľná biela postava. Zapálila svetlo, zobudila staršiu dcéru a obe čakali, čo sa bude diať. Zrazu pes prestal štekať a niekto zvonku otváral dvere do domu. Dvere boli pritom zamknuté na dva západy. Vtom sa začala hýbať kľučka na dverách do izby. Prečo divý vlčiak z ničoho nič prestal štekať? Starej mame prebehli po chrbte zimomriavky, schúlila sa aj s dcérou pod perinu. Vtom sa dvere otvorili - a nikto v nich nestál. Nato začali v izbe vŕzgať parkety, akoby dnu chodil niekto neviditeľný. Stará mama však nikoho nevidela, jasne počula len kroky. Keď kroky neustávali, babka sa odvážila vstať, vzala ruženec a svätenú vadu a pokropila ňou izbu. Vzápätí sa kroky premenili na skoky a potom na dupol. Babka pozrela na hodiny - bolo dvadsať minút po polnoci. Zvuky však prestali až nadránom. Obe - stará mama aj dievča - videli, ako sa kľučka znovu pohybuje, dvere vŕzgajú, až sa napokon pomaličky zatvorili. Moja babka si dodnes túto príhodu nevie nijako vysvetliť. Vraví, že to bola najstrašnejšia noc, akú kedy prežila.

Neviditeľný v kreslePred desiatimi rokmi som ešte býval v rodičovskom dome. Bola to stará stavba plná zákutí, slúžkovských komôrok a prístavkov. Mama sa zubami-nechtami bránila prestavbe, ale aj najmenšej zmene, lipla na ošarpanom cimburí a staromódnom klopadle. V zime bolo umenie vykúriť v takej barabizni s vysokými stropmi aspoň dve-tri izby a aj v lete sme sa občas triasli. Srdcom nášho tak trochu "usherovského" domu bola obrovská hala s kozubom. Mali sme tam knižnicu, televízor, ba i jedálenský kút. Práve tam som sa utiahol jedného dňa hneď po návrate z práce. Bol som uťahaný, a tak som sa tešil, ako zapadnem do pohodlného ušiaka, urobím si pohodlie a budem pozerať televíziu. Inokedy som zostával vo firme do večera, ale dnes som sa necítil najlepšie, a tak som sa trochu "ulial".Pohodlne som sa usalašil a siahol po ovládači. Zrazu ma zamrazilo. Stiahol som zvuk a nastražil uši. Ten zvuk bol taký neočakávaný, že som sa strhol a srdce sa mi roztancovalo ako bláznivé. Neodvážil som sa pozrieť smerom, kde stálo otcovo staré kreslo. Po jeho smrti bolo pre nás akýmsi tabu. Viete si predstaviť, ako som sa cítil, keď som začul známe praskanie dreveného rámu, znelo to, akoby si doň ktosi sťažka sadol...
Pocítil som, ako sa mi zježili vlasy a naskočila husia koža. Mojou jedinou myšlienkou bolo ujsť. Vyskočil som a ako zmyslov zbavený bežal cez veľkú halu... Vtom sa stalo čosi neuveriteľné - priamo predo mnou sa zosypal z knižnej police celý rad ťažkých, starostlivo poukladaných kníh, akoby ich bola zhodila neviditeľná ruka. Bol to iba prelud? Vtom mi v ušiach zaznelo moje meno, vyslovené šepotavým, nástojčivým hlasom. Zajačal som od strachu a letel chodbou von. Po ceste som stratil jednu papuču. Zbehol som po rozheganých kamenných schodoch, zabuchol ťažké vchodové dvere a oprel sa o ne. Tam ma našla mama, ktorá sa vracala z návštevy u známych. Na moje veľké prekvapenie ma nepoľutovala, len sa pousmiala. V župane a jednej papuči, s rozježenými vlasmi a vyjašeným výrazom v tvári som vyzeral dosť komicky...
V kuchyni uvarila čaj, mlčala, ale videl som na nej, že sa mi odhodláva niečo povedať. Šlo jej to ťažko, pomáhala si gestami, náznakmi, veľmi sa snažila, aby som ju pochopil... A tak už tuším, prečo sa nechce presťahovať, prečo tak úzkostlivo dbá na to, by všetko zostalo tak, ako keď žil otec. Verí, že z nášho domu nikdy neodišiel. Žije tu s nami a ona ho denne vída o určitej hodine na jeho obľúbenom mieste, v starom kresle s drevenými opierkami. Tak vládze žiť ďalej, inak by tu nemala prečo byť.
Tri minúty po polnociKonečne som sa, vážená pani redaktorka, odhodlala napísať do rubriky Neuveriteľné. Pohnútkou je príhoda, ktorá sa stala mne a mojej rodine na krásnej dovolenke v šesťdesiatych rokoch na brehoch Balatonu. Zoznámili sme sa so skupinkou architektov a historikov z Prahy a Varšavy, ktorí v kláštore v Tihanyi robili prieskum zameraný na kultúru desiateho a jedenásteho storočia po Kristovi. Spoločnosť týchto ľudí nám bola o to vzácnejšia, že popri vedeckých úvahách im nechýbal zmysel pre humor. S radosťou sme preto prijali ich pozvanie do kláštora. Že tam bolo nádherne, vari ani nemusím zdôrazňovať. Čas v milej spoločnosti utekal ako voda a ani sme sa nenazdali, prišla polnoc. Vtedy sme sa s priateľmi rozlúčili so želaním skorého videnia a vyšli sme von kláštornou bránou. Vtom sa ozval v nočnom tichu šelest pneumatík nádhernej čiernej limuzíny s čiernym vodičom za volantom, ktorý nám naznačil, aby sme nastúpili. Hneď nato sa limuzína rozbehla po hlavnej ceste. Viem určite, že vodičovi som vôbec nestihla udať cieľ našej cesty, no auto zastalo na rázcestí k našej chatke, kde sme z neho vystúpili. V tej chvíli vodič aj s limuzínou zmizol, ani čoby sa prepadli pod zem. Hodinky ukazovali tri minúty po polnoci. Všetko, čo sa udialo, bolo pre nás nepochopiteľné a neuveriteľné.
Ďalšie prekvapenie sme však zažili aj vtedy, keď sme o našom zážitku rozprávali našim priateľom z kláštora. Jeden z nich, pán profesor, totiž tvrdil, že keď sme z kláštora odchádzali, jeho bezchybne idúce hodinky ukazovali čas tri minúty po polnoci!
RituálRubriku s neuveriteľnými príhodami čítam pravidelne. Hoci jej náplňou sú spontánne javy, posielam Vám, Vierka, príbeh, ktorý sa stal takpovediac na vyžiadanie. Pre vašu osobnú informáciu uvádzam mená oboch manželov, ktorým sa stal, no ak ho uverejníte, ich mená zmeňte. Ja sa takzvanými hraničnými javmi, o ktorých som prvé teoretické poznatky získal z knihy Břetislava Kafku Experimentálna psychológia, zaoberám už vyše štyridsať rokov.
V júli 1955, keď som v uvedenej oblasti poznania už nebol nováčikom, trávili sme aj s manželkou dovolenku v chate spoločne s dvojicou mladých vysokoškolsky vzdelaných výtvarníkov, manželmi Adolfom a Evou. Práve vtedy som čítal český preklad knihy tibetského autora s názvom Lama pateré moudrosti. Dej sa odohrával v Tibete a javy, ktoré u nás ešte vždy považujeme za neuveriteľné, sa na mnohých miestach tejto knihy opisovali ako samozrejmé. O obsahu knihy som príležitostne debatoval aj s Evou a Adolfom. Na moje prekvapenie povedali, že rôznym tajomným záležitostiam veria, pretože sami jednu zažili.
Ešte ako slobodní si v lete urobili dlhšiu dovolenku, počas ktorej trampovali v horách. Istý čas pobudli aj na Počúvadle, kde sa im stala nemilá vec. Eva stratila misku z ešusu s vyrytými iniciálkami svojho mena. Neskôr v dovolenke pokračovali vo Vysokých Tatrách, kde boli ubytovaní v horárni. Stretávali sa s lesníkmi a spriatelili sa s nimi. Tí Adolfa, vášnivého poľovníka, dokonca pozvali aj na lov. Pri večerných debatách sa reč zvrtla aj na stretnutia s horským duchom. Lesníci tvrdili, že tieto stretnutia vedia vyvolať. Adolf a Eva oponovali, že také čosi nie je možné. Horári s úmyslom presvedčiť ich o pravdivosti tvrdenia pozvali mladý pár na postriežku. Vybrali sa na ňu na neďalekú lesnú čistinku, kde lesníci začali rituálom vzývať horského ducha, aby prišiel k nim. Netrvalo dlho a prítomní v bezprostrednej blízkosti začuli opakované jelenie ručanie. Vzápätí Adolfovi a Eve povedali, že horský duch takto oznámil svoj príchod, a teda nech si oni dvaja želajú niečo, čo chcú, aby sa im splnilo. Vtedy Eva vyslovila toto želanie: "Chcem mať opäť svoju misku z ešusu, ktorú som stratila na Počúvadle."
Len čo dopovedala, spadlo niečo pri jej nohách do trávy. Keď predmet zdvihla, od prekvapenia nebola schopná slova. V rukách držala ešus, na ktorom neskôr už pri svetle všetci uvideli vyryté iniciálky jej mena.
Keď nám Adolf a Eva príhodu dorozprávali, podišla Eva k stolu, zobrala z neho misku a podala mi ju so slovami: "Pozri sa, to je tá, o ktorej sme ti rozprávali."
Život 8 / 1996 str. 25ObláčikTakmer všetok voľný čas trávime u babičky na dedine. Náš trojročný syn k nej chodí veľmi rád. Synček je miláčik rodiny, bystrý a šikovný. Ľahšie však možno ustrážiť vrece bĺch než jeho. V ten deň som sa s nim hrala na dvore. Zrazu na mňa zavolala zo záhrady dcérka a ukazovala mi velikánsku uhorku, ktorá sa nám urodila. Tá chvíľa malému stačila, aby sa rozbehol do šopy, vzal sekeru, celou silou sa ňou rozohnal, zatiaľ čo ľavou rukou pridŕžal na nátoni drievko. Keď som videla prudko dopadajúcu sekeru, v tej chvíli sa pre mňa zastavil čas. Nebola som schopná pohybu, desila ma predstava toho, čo sa stane.
A potom som to zbadala. Malý obláčik či paru, stojacu vo výške synových pliec. Rozbehla som sa k malému síce plná strachu, no zároveň som jasne cítila nezameniteľnú otcovu vôňu. Pamätám si ju dokonale, hoci zomrel už pred dvanástimi rokmi. Po chvíli obláčik začal stúpať dohora, až sa úplne stratil v drevených trámoch povaly. Na pníku nebola ani len kvapka krvi, ba aj na synčekových štyroch prstoch ostali iba náznaky tenkých prúžkov od ostria. V tom momente nevýslovného šťastia, že sa mu vlastne nič nestalo, som si spomenula na otcove slová, ktoré vyslovil pred smrťou. Že on bude stáť pri nás vždy vtedy, keď to budeme najväčšmi potrebovať. Svoj sľub dodržal.
TieňRoku 1956 sa v našom činžiaku obesil sused. Na krik jeho ženy som k obesencovi pribehla ako prvá, po mne ďalší sused, ktorý ho odrezal, odniesol do izby na koberec a dával mu umelé dýchanie. Žena postihnutého medzitým volala lekára. V izbe bol nesmierny zápach, no až po príchode lekára, ktorý konštatoval smrť, sme zistili prečo. Obesený totiž v agónii urobil veľkú potrebu do nohavíc. Keď som odchádzala z bytu, prehodila som nad ním:
"Ožran hnusný, málo sa vari chuderky ženy natýral za života, že ju ešte aj teraz po smrti týra tým, že mu musí umyť zadok?" a špičkou nohy som sa nepatrne dotkla mŕtveho.
Večer som odišla na oslavu narodenín ku kamarátke. Na obesenca som si spomenula až o pol jednej v noci, keď som sa vracala domov. Na schodoch k druhému poschodiu, kde samovrah býval, som pocítila nepríjemne chladný vzduch, hoci bola teplá letná noc. Rýchlo som vybehla o poschodie vyššie a zamkla za sebou dvere na svojom byte. Keďže som už vtedy bola rozvedená, vedľajšia manželská posteľ bola prázdna. Zrazu som začula, ako sa potichu otvárajú dvere do spálne a nejaký tieň obišiel postele. Keď pristúpil ku mne, chytil ma za vlasy a ťahal za sebou. Vo vlasoch som cítila strašne studenú ruku. V polohe krížom cez postele mi pritisol hlavu na peľasť a tlačil ma do zátylia tak, že som sa začala dusiť. Prebrala som sa, až keď hodiny odbíjali jednu po polnoci. Zážitok ma vyplašil natoľko, že som skončila u psychiatra, ktorý však na mojom duševnom zdraví nezistil poruchu. No to, s čím som sa mu zdôverila, vysvetliť nevedel.
Luster a hlavaMala som vysoko rizikové tehotenstvo, a preto som prosila Pannu Máriu, aby zachránila moje dieťa. Keď sa mi narodila zdravá dcérka, bola som s ňou na oddelení roomingu. Pred obedom som ju nachovala, dokŕmila malou lyžičkou čaju, uložila do postieľky a spokojne som odišla do jedálne pozhovárať sa s ostatnými mamičkami. V ten deň mi však obed vôbec nechutil, jedla som sa ani nedotkla a z nepochopiteľného popudu som sa hneď vrátila na izbu. To dcérke zachránilo život, lebo sa práve začínala dusiť. Po príchode domov dostala pruh, takže som ju celé dni kolísala, nesmela totiž plakať. Jednej noci sa stalo niečo hrozné. V kuchyni spadol s veľkým rachotom darovaný ťažký luster. Cez deň býval kočík umiestnený práve pod ním. Opäť však zasiahla božia milosť a dcérka nezomrela.Duch
Prvý živý sen som mala asi pred desiatimi rokmi. Spala som vtedy u sestry. Zrazu som pocítila, že ma niekto zobúdza ľahkým klopkaním na plece. Keď som otvorila oči, zbadala som sivé nohavice. Naľakane som sa posadila a s vytreštenými očami pozerala na mladého muža v čiernom roláku s plavými vlasmi. Skríkla som : "Je tu nejaký chlap !"
Na zvuk môjho hlasu sa mi rozplynul pred očami. Približne o osem rokov neskôr sa zjavil v mojom byte ten istý duch. Tentoraz ma v spánku udrel rukou po hlave. Otvorila som oči a s hrôzou hľadela do tváre znetvorenej úškľabkom. Myslela som si, že vidím samého diabla. Po chvíli som zistila, že hlave chýbalo telo. Chcel mi niečo povedať, no ako som zvrieskla, hlava sa pohla k stene a pomaly ňou prešla. Keďže priam strašne som sa desila nadchádzajúcej noci, v ruke som na posteli zvierala drevený krížik a posteľ a jej okolie som pokropila svätenou vodou. Pomohlo to. Až dodnes mám pokoj.