Strašidelné príbehy {Dokončené}

42.Nesplatený dlh

Muž v bielom baloniaku prebehol cez cestu, keď ho skoro zrazilo auto. Vodič nachvíľu zastavil a z okna vyprskol zopár naštvaných nadávok. Muž si ho vôbec nevšímal a pokračoval vo svojej ceste. Mal dosť naponáhlo. O pár minút mal dohodnutú dôležitú schôdzu s istým parížskym podnikateľom, Charlesom Brandeuxom. Mali sa stretnúť v jeho dome, tri bloky od polohy muža. Cesta k nemu zabrala ešte dvadsať minút. Trochu pobehol. Nič a nikoho si nevšímal. Myslel iba na cieľ svojej cesty. Keď konečne dorazil k čiernej bráne, vošiel do rozľahlého pozemku, uprostred ktorého sa týčila honosná vila. Muž v baloniaku zaklopal a dvere otvoril Charles Brandeux. Muž vystrúhal ospravedlňujúci výraz. ,,Pekný deň želám, pán Brandeux. Prepáčte, meškám." začal muž. ,,Pekný deň aj vám, Paul. O vaše oneskorenie si nerobte starosti, všetko je v úplnom poriadku." odpovedal podnikateľ. Paul sa uškrnul. ,,Poďte dnu a cíťte sa ako doma," pozval ho Charles. Obaja sa ocitli vo veľkom salóne, prezdobenom krásnym nábytkom a cennými ozdobami. Paul bol ihneď očarený noblesou salóna a venoval si chvíľu na pokochanie sa. Charles si jeho zaujatie všimol a pousmial sa. Bol zvyknutý na to, že jeho hostia sú uchvátení hneď od začiatku návštevy. Skutočne, Charlesov salón ponúkal zaujímavé kúsky – obrazy a sochy od najväčších umelcov, repliky zbraní, vázy a koberce. Pripomínalo to malé múzeum. ,,Krásne exponáty, všakže?"spýtal sa Charles. ,,Veľmi obdivuhodné, naozaj. Museli ste ich zbierať celú večnosť." povedal Paul a zahľadel sa na sadu železných dýk zavesených na stene pri dverách. ,,Zdedil som to po mojom otcovi," vysvetlil Charles. Potom povedal Paulovi, aby pokračovali na ceste do jeho pracovne. Tá sa nachádzala na poschodí, hneď vedľa schodišťa. Bola to veľmi prítulná miestnosť. Paul sa s radosťou usadil do pohodlného kresla. ,,Takže, Paul" začal Charles, keď sa usadil do kresla za stolom oproti Paula, ,,chceli ste mi povedať, aké je vaše rozhodnutie. Či mi predáte vašu fabriku na výrobu topánok alebo nie. Tak, ako ste sa rozhodli?" Paul si sťažka povzdychol a na tvári mu bolo vidieť, že nebude preňho ľahké odpovedať. ,,Pán Brandeux, rozhodoval som sa naozaj dôkladne. Celú záležitosť som preskúmal zo všetkých uhlov pohľadu. Dbal som aj výhody, ktoré mi ponúkate, no musím, žiaľ, vašu ponuku odmietnuť."Charles sa zatváril začudovane. ,,A smiem vedieť, prečo ste sa tak rozhodli?" spýtal sa. ,,Viete, moja fabrika sa dedí v našej rodine už štyri generácie. Ja deti bohužiaľ nemám, no moja sestra áno. Tá v poslednej dobe preukazuje výborné manažérske schopnosti. Chcem jej dať šancu. Pochopte, myslím si, že továreň bude pod jej vedením prekvitať. Oceňujem váš záujem, ale fabriku ponechám sestre. Viem, že spočiatku bude mať problémy a starosti a produkcia možno klesne, ale som ochotný jej pomôcť a ochrániť ju." ,,Hm," bola Charlesova odpoveď. Nastalo dlhšie ticho. Charles bol zahĺbený vo svojich myšlienkach a Paul s napätím očakával, aká bude jeho reakcia. Charles bol známy svojimi úspechmi a taktiež neoblomnou a prudkou povahou. Paul dúfal, že jeho odmietnutie príjme pokojne. Charles mu na okamih venoval vážny pohľad. ,,Ste si istý svojím rozhodnutím. Skúste sa nad tým ešte zamyslieť. Ja a môj bratranec by sme vašu továreň spojili s našou. Produkcia by rapídne stúpla. Vy a vaša sestra by ste z toho mali značný obnos peňazí. Porozmýšľajte nad tým. Môžem vám dať čas na premyslenie.'' ,,Prepáčte, pán Brandeux, ale som skalopevne presvedčený, že konám správne. Poznám všetky výhody vašej ponuky, ale fabriku predám sestre. To je moje posledné slovo."povedal Paul rozhodnuto. ,,Pýtam sa naposledy, Paul. Určite to myslíte vážne?" spýtal Charles a jeho oči sa hlboko zakorenili do tých Paulových. ,,Áno, stopercentne istý,"potvrdil Paul okamžite. Charles chvíľu mlčal a hľadel na Paula. Nad niečím rozmýšľal. ,,No, keď si to tak želáte, ja vám nemôžem protirečiť. Je to vaše rozhodnutie. Pokiaľ veríte, že vaša sestra to zvládne, určite to tak bude.'' povedal Charles nakoniec pomaly a pokojným hlasom. Paul si uľavene povzdychol. ,,Som rád, že takto vnímate,'' odpovedal mu Paul. Charles sa pousmial. Opäť nastala krátka odmlka. ,,A môžem ešte vedieť, či ste vašej sestre povedali o vašom pláne?'' spýtal sa, akoby mu na tejto otázke veľmi záležalo. ,,Nuž, ešte nie. Chystám sa to urobiť buď dnes, alebo zajtra.'' ,,Hm. A čo si myslíte? Čo vám sestra odpovie?'' Paula táto otázka trochu zarazila. ,,Určite bude rada. Svoju prácu miluje a veľmi sa poteší, keď jej to oznámim.'' ,,Súhlasím s vami, Paul. No predsa sa musím ešte spýtať, či o tejto schôdzi vie niekto ďalší?'' Paul sa zamračil. Táto otázka sa netýkala obchodu medzi ním a Charlesom Brandeuxom. Kam tým Charles mieril? ,,Nikto," odpovedal Paul stručne. ,,Výborne," povedal Charles a pozrel na svoje nástenné hodiny, ,,No, myslím, že sme si všetko jasne a jednoznačne prediskutovali. Som rád, že ste mi oznámili svoje rozhodnutie a budem vám želať veľa šťastia v budúcnosti. Teraz sa ale musím vrátiť k starej práci." ,,Samozrejme, už aj odchádzam. Veľmi ma potešilo, že ste to zobrali vecne, pán Brandeux. Podobne aj ja vám želám mnoho ďalších úspechov." povedal Paul a obaja sa postavili z kresiel. Po vzájomnej výmene úsmevov, pozdravov a želaní, Paul a Charles zišli dole do salónu. Všetko prebehlo hladko a rýchlo. ,,Budem veľmi rád, keď mi raz oznámite, ako sa vašej fabrike darí, Paul,",,Ó, bude mi veľkým potešením, pán Brandeux," ,,Skvelé. Tak pekný deň prajem." odvetil Charles s pokryteckým úsmevom. ,,Pekný deň aj vám," povedal Paul, keď už skoro stál pri dverách. Avšak vtedy Charles bleskurýchlo pribehol k sade dlhých železných dýk, sňal tú najdlhšiu a vrazil ju nič netušiacemu Paulovi do chrbta. Ten vydal zo seba hlboký, hlasný a bolestný vzlyk. Nohy sa mu podlomili a spadol na zem. Charles vytiahol dýku. ,,Čo-čo to rob-robíte?"pýtal sa Paul. V jeho hlase bola počuť zmes bolesti, šoku a strachu. Zo hlbokej rany sa okamžite začal valiť prúd svetločervenej krvi. ,,Nuž, Paul, menšia zmena vášho plánu," začal Charles, ,,Vy tu továreň nepredáte sestre. Bude moja! Spolu s bratrancom snívame o veľkom výrobnom impériu. Vaša továreň je súčiastka, ktorú veľmi potrebujeme. Myslel som si, že sa v prípade odmietnutia dáte ľahšie prehovoriť, ale čo nepôjde dobrovoľne, musí ísť násilím, všakže? Aspoň, že ste nepovedali nič o vašom pláne, či našom stretnutí. Nikto nezistí, čo sa teraz stalo." hovoril Charles úplne pokojne, akoby vec, ktorú práve chce spraviť je preňho normálna. ,,Chcete-chcete ma za-zabiť?" Paulovi dochádzali sily. Rana bola hlboká a jeho telo strácalo množstvo krvi. Vyčerpane hľadel na Charlesovu tvár. V jeho očiach sa zajagali drobné slzy. ,,Áno, Paul, musím vás zabiť, inak to nejde. Nebojte sa, o vašu fabriku i sestru sa veľmi dobre postaráme. Ak nebude robiť problémy, necháme ju u nás pracovať. V každom prípade vy ste sa mi postavili do cesty k obrovskému bohatstvu a sláve. Preto toto drastické riešenie. Je mi to ľúto Paul, ale musím to urobiť. Zbohom!" povedal Charles úplne pokojne. Bez ďalších slov sa Charles zapriahol a uštedril Paulovi ďalšiu ranu dýkou. A potom ďalšiu, ďalšiu a ďalšiu. Nezastavil sa. Bol ako posadnutý šialenec. Besne zabodával dýku všade, kde sa dalo; do trupu, srdca, krku, nôh i rúk. Paul po každej rane strašne zakričal a vzlykal. Rany mu spôsobovali muky. Okolo neho sa tvorila široká kaluž svetlej krvi. Zrazu Paul, čerpajúc z najhlbšieho dna svojich síl, uchopil Charlesovi ruku s dýkou. Urobil to tak nečakane, až Charles prestal zabodávať ostrý nôž a čakal čo sa stane. ,,Toto," povedal Paul úplne pošepky, ,,toto ti len tak...neprejde. Pomstím sa, počuješ? Pomstím sa! Budeš...budeš..." Paul viac nepovedal. Iba pomaly zavrel oči a hlava mu jemne klesla na zem. Bol mŕtvy. Charles obarene zízal na mŕtve telo, kaluž krvi okolo a potom na krvavú dýku v jeho ruke a v duchu si premietal Paulove slová. Zanechali v ňom silný dojem. Až taký silný, že ho to desilo. Charles nemárnil ani sekundou. Ihneď očistil dýku a kaluž krvi. Všetko muselo vyzerať ako pred Paulovým príchodom. Rozhodol sa, že telo zakope na záhrade pod jabloň. Našťastie jeho pozemok stál v odľahlej časti mesta, takže mal málo susedov. Nikto nič nevidel, ani nepočul. Nesmel ostať ani náznak po brutálnom incidente. Napokon Paul nepovedal nikomu nič o dnešnom rokovaní, ani o budúcich plánoch s fabrikou. Všetko šlo hravo. Charles prevezme továreň a každému nahovorí, že s tým Paul súhlasil. Keď Charles dokončil upratovanie a všetko bolo ako predtým, vybehol hore späť do pracovne a telefónom zavolal svojmu bratrancovi Gérardovi. ,,Haló, Gérard? Musíme sa dnes stretnúť...večer, o ôsmej...áno, ohľadom Paulovej fabriky...áno, súhlasil, že nám ju predá...áno, v poriadku, hlavne príď.'' povedal Charles a hovor sa skončil. Pár hodín, ktoré delili deň od noci, ubehol rýchlo. Nastala hlboká tma a všade vládlo ticho. Charles sedel v pracovni a prezeral si dôležité dokumenty. Zrazu počul zdola buchot dverí. Niekto klopal. ,,To bude Gérard," zamrmlal si a šiel otvoriť dvere. Do salóna vstúpil muž, fyzicky veľmi podobný Charlesovi. Navzájom sa zvítali a v momente sa ocitli v pracovni. Obaja sa usadili do kresiel. ,,Ako si ho presvedčil?'' vypustil zo seba Gérard. ,,No, nemusel som veľmi naňho tlačiť. Bol už pevne rozhodnutý, že nám fabriku prenechá," dodal Charles, pričom sa vyhýbal bratrancovmu pohľadu. ,,Čo si za to pýtal?" ,,Nič," ,,Nič? To len tak nám prepustí fabriku?" spýtal neveriacky Gérard. ,,Zdá sa, že áno. Vravel, že už nemá silu viesť podnik a bude rád, keď sa ho zbaví." hovoril Charles. ,,Si si istý, že v tom nie je nejaký chyták? Určite od nás nebude chcieť vymáhať milióny frankov?" pýtal sa Gérard. ,,Na sto percent. Ver mi, on už nebude pre nás prekážka, to ti garantujem.'' podotkol Charles s úškrnom. Gérard mu ho opätoval. ,,Dobre, bratranček, verím ti. Som spokojný, že si to takto vyriešil. Tá továreň je kľúčová. Má najvyššiu produkciu topánok v krajine. Pokiaľ ju spojíme s našou, vytvoríme neporaziteľné impérium. Zničíme akúkoľvek konkurenciu. Predstav si tie peniaze, bratranček. Budeme miliardári." hovoril Gérard euforicky, akoby bol v tom najkrajšom sne. ,,Dávam ti za pravdu, bratranček. Budeme slávni a bohatí." tešil sa Charles a v hlave si predstavil samého seba ako sa hádže do kopca frankov. ,,Máš všetky dokumenty, ktoré potrebujeme?" ,,Samozrejme. Tu je darovacia listina s Paulovým súhlasom aj podpisom."povedal Charles a na stôl položil veľký pergamenový papier. V ľavom dolnom rohu bol Paulov podpis, ktorý Charles, samozrejme, sfalšoval. ,,Výborne. Hneď zajtra ráno zájdeme za notárom. Všetko musí prebehnúť hladko." Nastala dlhšia odmlka. Charles a Gérard si prezerali všetky listiny, ktoré zajtra musia odviesť notárovi. Kontrovali či sú všetky údaje, dátumy, podmienky a podpisy správne. Charles sa vôbec nemienil Gérardovi zmieniť o tom, ako Paula navždy umlčal. Nebolo by to strategické. Toto tajomstvo by mohlo ohroziť celý obchod. Avšak potom si Charles na niekoho spomenul. Niekto, kto by ich mohol ohroziť a chcel by bojovať za svoje práva o vedenie rodinnej firmy – Paulova sestra. Jej brat sa síce nezmienil o pláne predať jej fabriku, no Paul spomenul, že prácu manažéra miluje. V prípade prevzatia, by sa manažérom stal buď Charles alebo Gérard a ona by stratila zamestnanie. Zdalo sa, že Paulova sestra bola veľkou prekážkou. ,,Gérard, je tu ešte niečo," preťal ticho Charles, keď uznal za vhodné upozorniť bratranca na Paulovu sestru. ,,Čo?" spýtal sa stručne a nezaujato Gérard. ,,Paul mi spomínal, že v továrni pracuje jeho sestra ako manažérka. Pokiaľ by sme si ju privlastnili my, ona stratí prácu." ,,No a?" ,,Podľa Paula túto prácu miluje a myslím si, že bude bojovať o svoje miesto v rodinnom podniku. Tá žena bude veľká prekážka v našich plánoch, nemyslíš?" dodal varovne Charles. Gérard len odmerane mávol rukou. ,,Charles, neznepokojuj sa. Pokiaľ by tá ženská chcela robiť malér, stačí zavolať našim chlapcom, oni to s ňou vybavia. Raz a navždy!" Charles sa na chvíľu zamyslel. ,,Nemyslíš si," začal, ,,že by bolo lepšie mať naozaj istotu. Podľa mňa by sme ju mali odstaviť hneď teraz." Gérard sa mu zadíval do očí a uvažoval. ,,Asi máš pravdu, bratranček. Nebudeme riskovať. Ako som už povedal, istota je na prvom mieste. Urobíme to tak, ako hovoríš. Hneď zajtra, keď pôjdeme od notára sa zastavíme u LeSerpenta a dáme mu inštrukcie. Jeho gang sa o tú ženu postará. Bez svedkov, bez stôp. Bude to čistá práca, bratranček." ,,Skvele,"pritvrdil Charles. Bratrancove slová ho dostatočne upokojili. Bol rád, že teraz už nič nestojí v ich ceste za bohatstvom. Charles i Gérard sa znova ponorili do skúmania papierov. Boli plne sústredení, nikto z nich nepovedal ani slovo. Hodiny ubiehali a večer sa menil na noc. Zrazu hrobové ticho preťal strašný rachot. Pochádzalo to z prízemia. Obaja bratranci si vymenili šokované pohľady. Znelo to, akoby niekto zvalil na zem ťažkú almaru plnú haraburdia. ,,Čo to, sakra, bolo?" vyhŕkol Charles pohoršene. Gérard sa napäto pozrel na dvere do pracovne a načúval ďalším zvukom. Ale nič ďalšie sa nestalo. Všade bolo absolútne ticho. ,,Zdá sa, že tu máme zlodejov," povedal Gérard potichu. ,,Teraz? Veď museli vidieť, že tu ešte svietime. Pokiaľ chcú kradnúť, prečo nepočkali do noci, kým nezaspíme?" ,,Nefilozofuj tu a choď to preveriť! Ja zostanem tu a budem strážiť dokumenty. Niekto sa dostal do domu a je pravdepodobné, že si prišiel práve po nich."prikázal Gérard razantne. Charles sa nezmohol na ďalší protest. Vzal si revolver zo zásuvky a s veľký napätím vyšiel von. Kráčal pomaly a načúval zvukom. Snažil sa byť čo najnenápadnejší. Srdce mu zalial adrenalín. Počul každučký svoj nádych a výdych. Revolver držal pevne pred sebou a hľadal cieľ. Zišiel dole so salónu. Všade bola úplná tma. Podišiel k spínaču, aby zapol svetlá, ale nefungovali. To bolo celkom čudné. Pokiaľ by prerušili elektrické vedenie, ako by sa mohlo v pracovni svietiť? Vybral preto z najbližšieho stolčeka malý lampáš. Teraz mohol dostatočne vidieť niekoho na metre od neho. Prešiel sa po salóne a skúmal, čo sa tu stalo. Hľadal nejaké stopy po vlamačovi, ale nikde nič nevidel. Potom uvidel starodávnu skriňu zvalenú predom na zem. Boli v nej rôzne meče, brnenia a ťažké nástroje, ktoré spôsobili ten rachot. Nič z toho, ani skriňa, ani predmety neboli poškodené. Charles pokračoval v prehliadke domu. Zatiaľ ani stopa. No vtom sa stalo čosi hrozné. Celým salónom sa ozval strašný a desivý výkrik. Vychádzal odkiaľsi z diaľky v tme. Bol to vysoký, ostrý a šialený rev, ktorý Charlesovi naháňal zimomriavky. Bolo to nečakané a hrôzostrašné. Srdce mu búšilo na plné obrátky a dych bol nekontrolovateľne rýchly. Pomyslel si, že bude najlepšie ísť hneď za Gérardom hore. Ale ešte chvíľu načúval hroznému hlasu, ktorý ho pred pár minútami tak veľmi vydesil. Nič nepočul. Znova hrobové ticho. Charles nabral odvahu a urobil zopár krokov smerov od zdroja toho hrozné pokriku. Pištoľ pevne stískal v ruke pripravený odstreliť čokoľvek, čo sa mu mihne pred očami. Vtom zaznel ďalší výkrik. Tentokrát to prichádzalo od hora, z jeho pracovne. ,,Gérard!" zreval Charles. ,,Dostali ho!" Bol to žalostný krik, akoby Gérarda mučili a on prebolestne prosí o pomoc, keď zrazu krik ustal. ,,Ó, bože!" zvýskol. Charles bežal späť do pracovne a mierne ho oslepilo svetlo lustra. Náhlivo hľadal Gérarda po pracovni, ale nikde ho nevidel. ,,Hľadáš ma?" spýtal sa čísi hlas. Niekto stál za Charlesom. Charles sa vyľakane otočil a uvidel svojho bratranca postávať v kúte pri dverách. No niečo tu nesedelo. Nebol to ten Gérard, ktorý dnes prišiel. Nehovoril tým hlasom, ktorým zvyčajne. Jeho oči boli celé uhľovočierne ako bezodné jamky. Jeho hlas bol chrapľavý, drsný a nejednotný, akoby spolu s ním hovoril ešte ďalší človek. Ďalšia osoba, zlá a démonická, vo vnútri neho! Charles na bratranca zazeral znechuteným pohľadom. Nevedel, čo má očakávať. ,,Gérard, si v poriadku?" spýtal sa ho. Neodpovedal. Pomaly sa začal vytackávať z tmavého kúta. Vyzeralo to ako keby mal zlomenú nohu a krivká na ňu. Dych mal veľmi hlasný, nepravidelný a ťažký. Vtom sa čosi zablýskalo v jeho ruke. Gérard zvieral nôž! ,,Gérard? Čo sa tu stalo?" skúsil znovu Charles. No odpoveď znova nezaznela. Gérard čiernymi očami strieľal po Charlesovi a pomaly sa k nemu približoval. ,,Si-si v po...," ,,Vravel som ti," prehovoril démonický Gérardov hlas, ,,že sa pomstím," Charlesovi vyskočilo srdce. ,,Čo-čo-čo to má do-do pekla zna-znamenať? Kto-kto si?" koktal Charles pri pohľade na desivého bratranca. Po mysli mu chodila tá najhrôzostrašnejšia myšlienka a v najnižších hlbinách svojej duše dúfal, že sa mýli. ,,To som ja, Charles! Sľúbil som ti, že budeš ľutovať. Máme nevyrovnané dlhy, Charles, a tie sa musia platiť!" prehovoril Gérard. Charles cítil, ako sa jeho telo chveje čoraz viac. Tlak v hlave stúpal a jeho pohľad sa rozmazával. ,,Dostal som to privilégium sa vrátiť a ukončiť tvoj mizerný život i život tvojho bratrančeka. Musel som však ovládnuť jedného z vás, čo nie je príjemný proces. Pokiaľ by ste boli obaja po hromade, od strachu by jeden z vás zdrhol. Musel som jedného z vás vylákať von z tejto komnaty, aby sa ten druhý dal lepšie ovládnuť. Preto ten krik, Charles. Pri obave, že sa tvojmu bratrančekovi niečo stalo si sa vrátil ... rovno do môjho náručia! Ha-ha-ha-ha!" hovoril pomaly a desivo Gérard. Potom vztýčil dlhý kovový predmet, ktorý zvieral v pravej ruke. Bol to nôž. Charles sa zadíval na nôž v Gérardovej ruke a uvedomil si, o aký typ nástroja ide. Poznal ho veľmi dobre. Bola to dýka, ktorou zabil Paula! Potom ho premohla tá desivá myšlienka. Je to on – Paul! ,,Nie, to nie je pravda! Nie, ty si predsa mŕtvy! Zabil som ťa a zahrabal pod jabloň! Nie! Nieee!"vrešťal Charles. Jeho obavy sa zmenili na jed, ktorý pretkával každý milimeter jeho tela a zabíjal ho. Snažil sa nahovoriť si, že toto všetko je iba nočná mora. Zlý sen, ktorý sa o chvíľu skončí. Strach v Charlesovi vzrástol na vrchol. Podlomili sa mu nohy a on kľačal pred osobou, ktorá kedysi bola jeho bratrancom Gérardom. Ani len nepomyslel na možnosť úniku. ,,Nastal čas splácania, Charles. Zbohom!"prehovoril démonický hlas a v momente sa vyrútil na paralyzovaného Charlesa s napriahnutým nožom. Prvá rana bola do srdca. Potom nasledovala ďalšia, ďalšia a ďalšia. Krv striekala z Charlesa prúdom. Gérard bol ako maniak. Neprestal, kým sa Charles nezmenil na červenú fontánu krvi. Charles bol natoľko omámený zistením, čo sa pred ním odohráva, že ani nevzlykal, keď doňho Gérard zabodol dýku. Necítil žiadnu bolesť. Už ani strach. Cítil iba to, ako sa život z jeho tela postupne vytráca preč až nakoniec úplne odišiel. Charlesove telo kleslo na zem mŕtve. Gérard si k Charlesovi kľakol a namočil si prsty do kaluže krvi. Potom napísal na stenu krátku vetu. Následne schytil nôž v ruke a namieril si ho na krk. Prehlásil: ,,Ty s ním pôjdeš tiež!" a vrazil si dýku do krku. Urobil hlboký, dlhý rez a do kaluže Charlesovej krvi a pridávala aj tá Gérardova. Pri tom rezaní zavrešťal hlučný, hrôzostrašný a démonický rev, ktorý sa postupne menil na jeho pôvodný hlas. Čierne oči sa zmenili normálne, objavili sa zreničky i hnedá dúhovka. Gérard padol mŕtvy na zem a krvavú dýku držal stále vo zovretí. V tú noc začulo zopár okolitých susedov v Charlesovej vile podivné zvuky. Šli sa teda pozrieť, čo sa stalo a nestačili sa čudovať. V celom dome panoval chaos a neporiadok. Poprezerali každú izbu a snažili sa nájsť odpoveď na otázku, čo sa tu včera v noci udialo. V salóne našli spadnutú almaru, obrazy boli dotrhané, sochy porozbíjané, kovové brnenia, nože a meče poohýbané a nesystematicky porozhadzované. Všetko nasvedčovalo tomu, že do domu vnikol zlodej. Napokon našli v Charlesovej pracovni zmasakrované telá dvoch mužov. Ich identita bola okamžite očividná. Všade naokolo boli kaluže krvi. Susedia sa zhodli na tom, že šlo o násilnú vraždu spojenú s vlámaním. Preto zavolali políciu, ktorá skonštatovala, že Gérard Brandeux, ktorý sa našiel s dýkou v ruke sa, násilím vnikol do domu, kde zabil svojho bratranca, Charlesa Brandeuxa. Príčinu jeho konania sa nikdy nedozvedeli. Avšak Gérard zrejme nedokázal uniesť tú zodpovednosť a preto spáchal samovraždu, tým že si prezeral hrdlo. Polícia takisto našla zaujímavý odkaz napísaný, zrejme Gérardom, v pracovni na stene krvou: V záhrade pod jabloňou. Polícia si túto správu nevedela vysvetliť a preto sa to rozhodla preskúmať. Bola prekvapená, čo našla. Paul Picard bol nájdený s množstvom bodných rán, ktoré boli spôsobené vražednou dýkou. Polícia i ostatní ľudia a obyvatelia mesta sa zhodli na tom, že šlo o dvojnásobnú vraždu a následne samovraždu. Ďalej už nebolo čo vyšetrovať a polícia nemohla nikoho súdiť. O tejto tragickej udalosti noviny okamžite informovali širokú verejnosť. Rodiny zosnulých sa postarali o pohreb. Paulova sestra sa stala majiteľkou fabriky a keďže Charles i Gérard boli mŕtvi, spojila svoju a ich továreň do jedného veľkého koncernu a zarábala milióny frankov. Týmto činom získala všeobecné uznanie a slávu. Kiežby ju videl brat Paul. Bol by na ňu určite hrdý. Nedovolil by, aby jej niekto ublížil. Napokon predsa, Paul jej vždy pomáhal a chránil ju. Hoci aj po smrti.