First Love

28. časť

Prešlo pár dní a dnes večer mám rande so Sebastianom. Dievčatám som všetko čo sa stalo v ten večer keď som s nim bola von povedala a boli nadšené. Vlastne aj ja som bola. Teším sa na rande s ním. Za tých pár dní čo prešlo sme si každý deň písali a cítim sa vážne lepšie. Myslím, že sa mi znova začína páčiť. Trochu ma to desí a váhala som či to vôbec chcem. Možno som len nechcela Lukáša dostať z hlavy. Prežili sme spolu krásne spomienky, na ktoré nikdy nezabudnem a budem na ne stále spomínať. Možno časom mu aj odpustím. Chcem mu odpustiť. Tak veľmi by som chcela. Ale ta bolesť je silnejšia.

Môj deň prebiehal ako každý iný. Až na to že o piatej mám rande. Ale inak všetko po starom. Vstala som, najedla som sa, pozerala seriál, potom som sa osprchovala a išla sa potom prichystať. Nechcela som to nejako preháňať. Obliekla som si čierne rifle, riflovu voľnú košeľu a na nohy čierne kotnikove topánky na nižšom opätku. Nemaľovala som sa veľmi. Ak sa Sebastianovi naozaj páčim tak mu bude jedno ako vyzerám.

Bolo 5 hodín a Sebastian po mňa prišiel. Šla som dole a uvidela ho. Musela som sa usmiať. Nedalo mi to. Rada som ho videla. Nevedela som čo mám urobiť. Objať ho? Alebo? Pobozkať?

Sebastian
"Ahoj" pozdravil ma a silno ma objal. Som rada že sa nenáhlil k bozku. "krásne voniaš" povedal mi keď som počula ako mi ovoňal vlasy.

Lara
"Ďakujem. Tak kam ideme?" spýtala som sa

Sebastian
"Neviem niekam preč. Preč z mesta." odpovedal mi a nasadli sme do auta.

V aute bolo chvíľu ticho. Ale nie trápne. Skôr také príjemné. Natiahla som sa a zapla rádio. Pohmkavala som si melódiu pesničky. Zrazu sme niekde zastavili.

Sebastian
"Poď, vystúp." pozrela som naňho nechápavo a vystúpila.

Lara
"Kde sme a čo tu robíme?" obzerala som sa po okolí a videla som neďaleko budovu. Bola to nejaká reštaurácia. Už som pochopila. Ideme na večeru.

Vošli sme do reštaurácie. Bolo tam krásne. Šli sme dnu a našli sme si voľné miesta. Sadli sme si a objednali. Kým nám doniesli jedlo, rozprávali sme sa. Potom sme sa najedli a odišli. Znova sme nastúpili do auta a šli sme preč. Za pár minút sme vyšli z nášho mesta. Nepýtala som sa kam ideme. Ani som to nechcela vedieť. Len som zatvorila oči a užívala si tu chvíľu, že sme spolu a že sa cítim celkom dobre. Cítila som sa s ním dobre. Pri ňom som zabudla na všetko čo sa mi stalo. Na všetku bolesť.

Vystúpili sme z auta niekde pri krásnom jazere. Je to tu nádherné. Ešte som tu nebola. Ako to že som tu ešte nebola? Nie je to tak ďaleko od nášho mesta.

Lara
"Je tu nádherne." povedala som. Nikdy by som naňho nepovedala že ma zoberie na také miesto. Prečo ma tu zobral?

Sebastian
"Takže sa ti tu páči? Spýtal sa ma.

Lara
" Jasné že sa mi tu páči. Nemám slov. Ale prečo sme tu? " spýtala som sa zvedavo.

Sebastian
" Chcel som ťa zobrať na nejaké výnimočné miesto. A toto je miesto ktoré mám veľmi rád a chcel som, aby si ho videla aj ty. Je to tichšie miesto a je to skvelé miesto na rozmýšľanie. " vravel mi.

Lara
" Prečo si ma sem zobral? Spýtala som sa hľadiac na jazero.

Sebastian sa na mňa pozrel a pootočil ma k nemu, aby som sa naňho pozerala.

Sebastian
"Lebo sa mi páčiš Lara. Vážne veľmi. Si nádherné dievča, ktoré nechcem len na pár dní a odkopnúť. Tebe by som to nedokázal urobiť. Chcem ťa. Ale nechcem na teba tlačiť. Nechám ti toľko priestoru, koľko budeš chcieť a potrebovať." povedal a ja som stratila reč.

Už som vedela že to myslí vážne a nerobí si srandu a nenamotáva ma. Veľmi dobre som ho spoznala a je to vážne dobrý chlapec. Bojím sa, že ho sklamem. Tým, že nedokážem na Lukáša prestať myslieť. Ale možno pri ňom dokážem zabudnúť. A bude mi s ním lepšie než s Lukášom. Skúsim to.

Lara
"Ďakujem ti. Ďakujem za to aký si. Pri tebe zabúdam na všetko zlé čo som zažila. A to sa mi páči."

Sebastian
"Môžme to nechať len tak plynúť." hovoril a pritom sa ku mne približoval.

Lara
"To bude super" a naše pery sa spojili.