First Love

45. časť

Otvorila som oči a zistila som, že nie som vo svojej posteli. Spomenula som si čo sa stalo pred pár hodinami a začervenala som sa. Obrátila som hlavu a zbadala Lukáša ako ešte spí. Bol taký sladký. Pomaly som si ho obzerala. Potom som sa pomaly nahla k stolíku aby som ho nezobudila a pozrela koľko je hodín. Bolo osem hodín večer. Uvedomila som si, že mám zajtra školu a treba mi ísť domov. Potichu som vstala, vzala si svoje veci a pred odchodom som ho pobozkala na hlavu. Potom som sa potichu vytratila z izby.

Cítila som sa veľmi dobre a vlastne aj šťastná..Práve som sa vyspala s bývalým. Skvelé. Nespoznávam sa. Včera mi povedal že ma ľúbi. Som taká zmätená.

Prišla som domov a hneď šla do sprchy. Keďže som u neho chvíľu spala tak som bola celkom vyspatá. Keď túto noc nezaspím tak sa zbláznim. Zajtra máme školu. Keď som si išla ľahnúť, prišla mi správa.

Lukáš
Dobrú noc xx

Usmiala som sa. Neviem prečo. No potešilo ma to. Cítila som sa zvláštne. Neviem čo bude zajtra. A ani iné dni, no dnešok bol skvelý. Pomaly som zatvárala oči a s myšlienkou naňho som zaspala.

Ráno som sa zobudila oddychnutá a vyspata. No hneď ako som si uvedomila, že idem do školy, úsmev z tváre mi klesol. Bol to neznesiteľný pocit. Obliekla som sa, najedla, prichystala a potom šla na autobus. Toto mi vážne nechýbalo. To skoré ranné vstávanie, cesta do školy. Ta jazda autobusom by sa ešte dala. Znova tí ľudia. Alebo niektoré nové tváre. Dala som si slúchadlá a nevnímala svet.

V škole som sa zahovorila so spolužiačkami ktoré mi tak veľmi chýbali. Anna, ktorá sedela pri mne ma ako vždy rozosmievala a ja som vedela, že toto mi v tej škole chýbalo najviac. Deň sa vliekol pomaly a ja som aj tak bola myšlienkami inde.

Anna
"Lara, čo ti je? Stále si mysľou inde. Povedz mi všetko čo si cez leto robila. Ani raz si sa neozvala. Ako ty a Lukáš?" trafila klinec po hlavičke.

Emma započula rozhovor a otočila sa k našej lavici, ktorá bola hneď za ňou. Ja som ostala na nich len tak civieť a vedela som, že keď im to nepoviem, nepustia ma domov. Rozhodla som sa, že im všetko čo sa cez leto stalo, poviem. Noo o tom včerajšku som sa nezmienila. Bol to asi len skrat ktorý som v tú chvíľu mala. Ja taká nie som. A nemôže mi motať hlavu. Na to, čo spravil som nezabudla.

Povedala som im, že vo štvrtok po škole spolu pôjdeme von a porozprávam im zvyšok. Po škole som šla domov. Nemohla som prestať myslieť na Lukáša. Nevedela som ako to bude s nami ďalej. Cestou domov som dostala správu.

Lukáš
Chcem sa dnes stretnúť

Pousmiala som sa nad tou správou. No váhala som. Nemôžem dopustiť aby sa znova stalo to čo včera. A pri ňom by som sa neovládla. A naštvalo ma že sa ma nikdy nepýta. Povie že mám prísť a to je všetko. Nespýta sa či mám čas, či nemám niečo iné. Nebude si ku mne takto dovoľovať. Odpísala som.

Lara
Nemám dnes čas.

Spokojná som šla domov. Najedla som sa a potom si ľahla. Bola som unavená a nemala som nič na robote. K Lukášovi som nešla. Keď sa so mnou dokázal vyspať, tak už mu je zjavne lepšie. Nepotrebuje moju pomoc. Zaspala som keď som zrazu počula zvonček.

Keďže nikto nebol doma, musela som ísť otvoriť ja. Vôbec sa mi nechcelo vstať. Keď som šla k dverám, napadlo mi že to môže byť Lukáš. Ale čo by tu robil. Písala som že dnes nemôžem. Otvorila som dvere, no keď som zbadala kto v nich stojí, ostala som v šoku. Jeho som tu vôbec nečakala. Nevedela som čo povedať. Len tak som stála pred dverami a dívala sa naňho ako na zjavenie. Sebastian mi stál pred dverami. Chvíľu sme obidvaja mlčali, no potom prehovoril.

Sebastian
"Chcem sa s tebou porozprávať." ešte stále som sa rozpamätávala z toho že je tu, no nakoniec som sa zmohla len na to, že som mu otvorila dvere aby mohol vojsť.

Vošiel dnu a zamierili sme si to do mojej izby. Vážne som netušila prečo je tu. Ak si dobre pamätám tak so mnou nechcel hovoriť. Bol na mňa naštvaný a vyhodil ma z jeho domu. Tak prečo prišiel? Bolo to trápne ako sme stáli oproti sebe a pozerali sa na seba. Čakala som kým niečo povie. No on si ma najprv prezeral, čo ma dosť stresovalo. Potom konečne začal.

Sebastian
"Ja len.. Vtedy čo som ťa vyhodil.. Bol som rozčulený a nechcel som. Prepáč." hovoril a ja som naňho len hľadela.
"Prosím Lara. Urobil som chybu že som ťa nechal. Potrebujem ťa. Chýbaš mi. Veľmi." dopovedal, priblížil sa ku mne a chytil mi ruku.

Nevedela som čo robiť, čo povedať. Pozerala som mu priamo do očí.

Sebastian
"Prosím povedz niečo"

Chcela som niečo povedať. No nemala som slov. Nakoniec som sa odhodlala a išla niečo povedať keď v tom znova zazvonil zvonček. Poprosila som ho aby chvíľu počkal a išla som sa pozrieť kto otravuje. Otvorila som dvere a v nich stál Lukáš...