First Love

36. časť

Rýchlo sme sa vrátili na tretie poschodie a videli sme ako sa doktor rozpráva s Lukášovou mamou. Prišli sme k nim a počúvali.

Doktor

"Stav sa vášmu synovi nezmenil. Bohužiaľ musíme ďalej čakať. Nejaké veľké vonkajšie zranenia nemá. No stratil veľa krvi, v ktorom bol alkohol. No nie veľa. A aj jeho hlava bola trochu poškodená. Ešte presne nevieme určiť ako zle na tom je ale tak veríme že otras mozgu to nebude." Povedal.

Tomáš

"Môžme ho vidieť?" Spýtal sa Tomáš a zobral mi slová z úst.

Doktor

"Môžte ale po jednom a nie na dlho. Potrebuje kľud. "

Keď to povedal, nemohla som sa dočkať kedy za ním pôjdem. Vedela som že tam nepôjdem hneď. Najprv jeho rodičia a potom Tomáš. Kým som čakala kedy pôjdem na rad ja, dobehli ku mne Noora aj s Alison. Noora jej musela povedať čo sa stalo a som jej za to vďačná. Nemala som silu jej volať. Objala som ich.

Noora

"Volala som ti niekoľkokrát no nedvíhala si. Vraj ti volal aj Sebastian. Pýtal sa na teba. " Naňho som zabudla. Z toho všetkého som naňho zabudla. Som hrozná priateľka. 

Lara

" Čo si mu povedala?" Dúfala som že mu nepovedala kde som

Noora

"Neboj sa nepovedala som že si tu. Len že si teraz u babky a potrebuješ nejaký čas." Odľahlo mi.

Objala som ju a pochopila že som jej za to vďačná. Dievčatá so mnou po celý čas čakali. Hoci som bola strašne unavená, nemohla som odísť. Chcela som byť pri ňom. Zrazu z dverí vyšiel aj Tomáš a ja som mala možnosť ísť. Vošla som pomaly do miestnosti a zbadala ho. Videla som ako nehybne leží v nemocničnej posteli napojený na kopu káblov. Pristúpila som k nemu bližšie. Pohľad naňho mi zarážal dych. Stále bol krásny. Nebolo na ňom vidieť nejaké veľké zranenia. Len malé škrabance. Tak prečo spí? Prečo sa neprebudí? Vravela som si v svojej hlave zatiaľ čo mi vyšli slzy. Všetko je to moja vina. To že je teraz tu. Keby som ho na tej párty neposlala preč, nič také by sa nestalo. Teraz by tu nemusel ležať. A jeho rodičia nemuseli trpieť.

Sadla som si vedľa postele na stoličku, oprela sa lakťom o posteľ a sledovala ho. Pozrela som sa na jeho ruku a potom ju chytila. Pevne ju chytila. Chcela by som aby cítil moju ruku. Chcem aby sa prebudil. Najhoršie na tom je, že musíme čakať. A nikto ani netuší ako dlho. To ma ničí. Je to hrozný pocit. Chcem tu s ním ostať celý čas. Ale nemôžem. Nemôžeme sa pri ňom zdržiavať dlhšie. Poslednýkrát sa naňho pozriem, naklonim sa a dám mu bozk na čelo. Potom odídem z miestnosti. Keď ma Tomáš uvidel zo slzami vychádzať z miestnosti, hneď ma objal. Aj jemu som bola vďačná za to že je pri mne. Hoci sme sa dobre nepoznali, obidvaja máme radi tú istú osobu.

Tomáš
"Lukášovi rodičia šli domov trochu si pospať. Neskôr sa vrátia. Mala by si ísť aj ty. Ja tu ostanem." oznámil mi.

Lara
"Nie chcem tu tiež ostať." hneď som povedala.

Tomáš
"Lara nespala si. Choď si domov pospať a potom sa vrátiš. Budem tu keby niečo, zavolám ti." nakoniec som prikývla.

S Tomášom som sa rozlúčila a šla domov ako mi povedal. Mal pravdu. Mala by som si pospať. Som neskutočne unavená a teraz by som tu aj tak zbytočne sedela. Trochu ma trápil aj Tomáš. Ten tiež dlho nespal a vyzeral vyčerpane. Vrátila som sa k nemu a on sa zmetene na mňa pozrel.

Lara
"Prosím ťa. Sľub mi že hneď ako sa vrátia Lukášovi rodičia, pôjdeš domov aj ty a oddýchneš si." pousmial sa a silno ma objal.

Tomáš
"Sľubujem" pošepkal mi do ucha a ja som vedela že neklame.

Odišla som domov. Vôbec som nemala chuť jesť a ani na nič podobné. Hneď ako som došla domov, ľahla som si do postele. Pozrela na mobil a tam niekoľko neprijatych hovorov od Sebastiana. Nechala som to tak a mobil odložila. Niekto mi zaklopal na dvere a vošiel. Bola to moja mamka. Vedela čo sa stalo a prišla sa na mňa pozrieť. Dlho sme sa nerozprávali a spolu neboli. Dosť ma to mrzí, lebo stále sme spolu trávili čas, no teraz sa toho udialo tak veľa, že nebol čas. Vedela, že sa teraz rozprávať nechcem. Len sa ku mne pritulila a objala ma. V jej náručí som zaspala.

Keď som sa zobudila, bolo desať hodín ráno. Šla som sa naraňajkovať. Pocitila som už aj hlad. Nemala som veľmi chuť jesť, ale musela som do seba niečo dostať. Najedla som sa, potom sa prichystala a šla znova do nemocnice. Rozlúčila som sa s mamkou a šla som na najbližší autobus, aby som nešla pešo. Keď som vošla do nemocnice, hneď som si to zamierila na tretie poschodie. Dúfala som, že sa už dozviem nejaké správy. Dobre správy. Keď som vyšla z výťahu, videla som na chodbe jeho rodičov. No Tomáša som tu nevidela. Asi ma vypočul keď som mu povedala že keď prídu jeho rodičia, má sa ísť domov vyspať. Keď ma zbadali, hneď ma objali. Najprv mamka, potom aj jeho ocko.

Lara
"Nejaké nové správy?" spýtala som sa.

Lukášova mamka
"Nie. Zatiaľ nie. Tomáš sa šiel domov vyspať. Som rada že si tu."  nestihla dopovedať keď k nám prišiel doktor.

Doktor
"Dobrý deň. Boli sme pozrieť vášho syna a môžem vám povedať, že jeho stav sa zlepšil. Nie o veľa ale predsa sa zlepšil. Dúfame že sa nič nezmení."

Dopovedal a potom odišiel. Odľahlo nám. Predstava že sa mu stav pomaly zlepšuje je príjemná a zahrialo ma to pri srdci. Doktor povedal, že ho môžme ísť pozrieť. Keď šli jeho rodičia za ním, napísala som Tomášovi, čo nám povedal doktor. Potom som si sadla na stoličku a čakala kedy budem môcť ísť dnu.

Zrazu mi zazvonil mobil. Volal mi Sebastian. Dočerta musím mu dvihnut. Nerozprávala som sa s ním už dva dni a nič o mne nevie. Stále som jeho priateľka a ma pravo vedieť kde som. Dvihla som a počula jeho hlas.