First Love

30. časť

Pobozkal ma. A ja namiesto toho aby som sa odtiahla, poddala som sa mu. Veľmi som túžila znova cítiť pery na tých mojich. Bozkával dokonalo. Bozkával ma vášnivo. Keď som pootvorila ústa aby mi do nich vošiel vzduch tak tam strčil jazyk. Z jednej strany som sa chcela odtiahnuť a vedela som že to nie je správne ale z druhej strany som ho veľmi chcela.Nevedela som sa ovládať. Tlačil ma o dvere a vášnivo bozkával. Vzdychala som mu do úst. Jednu ruku mal na mojom krku a druhú som cítila ako mi siaha pod tričko. Ja som ho ťahala za vlasy a aj on mne zavzdychal do úst. To ma ešte viac dostalo. Tak veľmi som potom túžila. Tak veľmi som ho chcela. chvíľu sme sa vášnivo bozkávali ale keď mi siahol pod tričko a chystal sa mi ho vyzliecť, zastavila som ho. Uvedomila som si že je to chyba. Nemôžem sa mu len tak jednoducho vrhnúť do náručia ako keby sa nič nestalo. Odtiahla som ho od seba a on nechápavo na mňa pozeral. Snažila som sa potom chytiť dych. Nechcela som prestať ale nemôžem.

Do riti. Zabudla som na Sebastiana. Ten ma určite všade hľadá. O tom čo sa teraz stalo sa nemôže dozvedieť. 

Lara
"Čo si myslíš že robíš?" Spýtala som sa a stále som lapala po dychu. 

Lukáš
" Lara prosím. Nevrav že si to nechcela. Obaja sme chceli znova cítiť naše pery. Chýbalo mi to. Ty si mi chýbala. "  A začal sa ku mne znova približovať.

Slzy sa mi vtlačili do očí. Mrzelo ma to všetko. Aj on mne chýbal a chýbali mi jeho pery. Ale bolelo ma to veľmi. Nedokážem mu len tak odpustiť. Stále keď si spomeniem na ten deň keď som ho videla ísť s inou na záchody, je mi z toho zle a bolí to. 

Lara
"Ja nemôžem. Prosím pusti ma a nerob mi to ťažším. " Nakoniec mi slzy vyšli.

Lukáš podišiel ku mne bližšie a dlaňou mi zotrel slzu, ktorá mi stiekla po tvári. Tiež mal slzy v očiach. Pozerali sme si priamo do očí. Obidvaja sme sa na seba pozerali so smútkom a bolesťou v očiach a ani jeden nepovedal ani slovo. Chytila som mu jeho ruku ktorú ešte stále mal na mojom líci. Zatvorila som oči a mojich slz vyšlo ešte viac. Už som nevládala. Bolo toho na mňa veľa.

Lara 
"Prosím, ja už nevládzem. Nechaj ma odísť." Stále som plakala.

Odstúpil odo mňa a tým mi dal najavo, že môžem odísť. Keď som videla ako aj jemu stiekla slza po tvári,vedela som čo chcem urobiť. Či to je správne alebo nie. Podišla som k nemu a dala mu bozk na líco. Potom som sa otočila a odišla z izby. Keď som vyšla a zatvorila za sebou dvere, mala som  som pocit že sa zrútim. Oprela som sa o stenu a vyšli zo mňa všetky emocie. Všetka bolesť.Po pár minútach som sa trochu pozbierala a šla dole. Nevedela som, čo robiť. Nevedela som kde je Sebastian a čo mu poviem, kde som bola. Určite ma hľadal. Jediné čo som potrebovala bolo objatie a ísť domov. Šla som vonku na vzduch. Uvidela som, že auto má stále tu. Zobrala som mobil a zavolala mu. Našťastie to dvihol. Povedala som mu kde som a čakala ho pri aute. Celá uplakaná. Po chvíli vyšiel a zamieril si to ku mne. Keď ma takto uvidel, zľakol sa.

Sebastián
"Lara, čo sa stalo? Ublížil ti niekto? Hľadal som ťa skoro všade. Nemohol som ťa nájsť. Potom ma zastavil jeden kamarát ale potreboval moju pomoc tak som ťa už nehľadal. Myslel som si že si išla len na záchod. " Vystrašene zo seba všetko vydal.

Už som mala dosť toho ako som plakala. Nevládala som ale nedalo sa prestať. Nemohla som to zastaviť. Ale nakoniec som mu odpovedala.

Lara
"Nie neboj sa nikto mi neublížil. Prepáč že som len tak odišla a nič ti nepovedala.  prepáč mi to. Len prosím nepýtaj sa ma prečo plačem a kde som bola. Proste ma len odnes domov. Chcem ísť domov." Keď videl ako som plakala, objal ma.

 Nepýtal sa čo sa stalo. Chápal ma. A to objatie som potrebovala. Veľmi som ho potrebovala. Objatia mi vždy pomohli. Vždy pri nich cítim keď ma niekto objíma, že ma má skutočne rád. Vždy sa pri nich cítim bezpečne. Objatia pre mňa znamenajú veľa. Sebastianovi som veľmi vďačná. Bez otázok ma odviezol domov. Aj keď sa o mňa bál a nevedel čo sa stalo, nepýtal sa. Vedel, že mu to poviem keď budem chcieť. Celú cestu sme mlčali. On pozorne pozoroval cestu a ja som schúlená pozerala von oknom a slzy mi stále stekali dole tvárou. Chcela som aspoň na chvíľu prestať myslieť. Ale ani na chvíľu sa nedalo. Nedokážeme ovládať svoje myšlienky. Nedokážeme nemyslieť. A v takých situáciach ako som ja v tejto by sa hodilo vypnúť. Vypnúť myšlienky a prestať myslieť. Ale nešlo to. Myslela som na každú sekundu. Na každú sekundu na tej párty.

Ako ma chytil za boky a prekvapil ma na párty. Ako ma schytil za ruku a ťahal hore schodmi. Ako sa ma spýtal či Sebastiana milujem. Ako sa spýtal či milujem jeho. Ako ma pobozkal. Ako som cítila jeho pery na mojich a aké príjemné to bolo. Ako som po ňom túžila. Ako sa ma dotýkal. Ako vyronil slzu. Ako som ho pobozkala na líco. A ako som s bolesťou odišla.

Myšlienky som prerušila až vtedy keď sa ku mne Sebastian ozval, že sme na mieste. Poďakovala mu, objala ho a vystúpila som. Viem, že to odo mňa nebolo pekné že som mu to nevysvetlila. Ale nemala som silu. A viem, že Sebastián by to nenechal len tak. V ten večer som nemala silu na nič. Prišla som domov a ľahla do postele. Pustila som si hudbu a zaspala.