Pozrela som kto mi za tie dva dni volal. Mala som štyri zmeškané hovory od Tomáša, a dve od rodičov. Tomášovi som zavolala aby nemal strach a doma som sa pripravovala na rodičov. Áno. Dala som im vedieť, že kde som, hoci som im klamala ale nedvíhala som im dva dni. Hoci to že som mala len dva zmeškané hovory ma trochu šokovalo a asi som im tak nechýbala.
Vytočila som Tomášovo číslo a po pár sekundách sa v mobile ozval chlapčenský hlas.
Tomáš
Ahoj Lara. Kde si kurva bola. Sorry za nadávku ale bál som sa o teba. Nedvíhala si mi. Lukáš sa tiež vyparil niekam do riti.
Zavládlo na chvíľu v telefóne ticho. Potom som mu odpovedala.
Lara
Prepáč. Vážne ma to mrzí, no mala som vypnutý mobil. Nebola som doma... A neviem kde je Lukáš.
Zaklamala som, no myslím že ma poznal veľmi dobre.
Tomáš
Takže ty nevieš. Hm.. Zvláštne.. Nevieš klamať Lara. Priznaj sa. Bola si s ním?
Vedela som, že popieranie bude na nič. Tomáš bol môj aj Lukášov kamarát, takže mohol vedieť pravdu.
Lara
Áno bola. Ale nechcem aby to niekto vedel. Potrebujem sa najprv pozhovárať so Sebastianom.
Tomáš
Tak počkať. Ty si dala Lukášovi šancu? On ti to vysvetlil? Odpustila si mu?
Počula som v jeho hlase radosť. No nechápala som. Čo mi mal vysvetliť? Hovorila som predsa že sa nechcem vracať do minulosti a on mi nemá čo vysvetľovať. Všetko bolo jasné. O čom mi mal povedať?
Lara
Prečo mi stále hovoríš o tom, že by mi mal niečo vysvetliť? Nie je čo vysvetľovať. A nie ešte stále som mu úplne neodpustila ale nemôžem bez neho žiť. A porozprávame sa o tom neskôr. Práve sa vraciam domov a už musím končiť.
Rozlúčili sme sa, zložila som a trochu so strachom som šla domov. Otvorila som dvere a počula hrať televízor. Myslím, že toto mi len tak neprejde. Je nedeľa, zajtra je škola a ja som sa dva dni neozvala. Nikdy som nemala domáce väzenie. Myslím, že to bude moje prvé. Pripravovala som sa na všetko. Na bitku samozrejme nie. Vždy keď som mala nejaký problém alebo som chcela niekam ísť a vedela som že len tak ma nepustia, obrátila som to buď na srandu alebo som sa to snažila nejako obrátiť a vyjsť z toho. A vždy to vyšlo. Rodičia ma nikdy nekarhali keď som prišla neskoro domov. Len sa spýtali kde som bola , ja som odpovedala že vonku a tým to haslo. Nikdy nevedeli kde som. Ale dôverovali mi. A za to som im bola vždy vďačná. No čo bude teraz?
Vyzula som sa a zamierila si to do svojej izby. Zrazu sa otvorili dvere obývačky a v nich stála moja mama. Nevyzerala nahnevane. Modlila som sa aby nebola. Nenávidela som keď bola nahnevaná. Skoro nikdy sme sa spolu nehádali. A to nikto v našom kruhu. Okrem mňa a sestry. S ňou som sa škriepila stále.
Mama
"No vitaj. Kedy sa chodí domov? Bála som sa o teba. Nedvíhala si mobil. Ďakujem za taký odkaz že prespím u spolužiačky. " založila si ruky v bok.
Nehnevala sa. Bola v pohode. Tvárila sa že sa hnevá, ale ja som ju poznala veľmi dobre. Odľahlo mi.
Lara
"Prepáč. Mala som vypnutý mobil. Bolo mi u Emmy vážne dobre a nenapadlo mi vám zavolať že som v poriadku. Vážne ma to mrzí." snažila som sa aby sa nehnevala.
Mama
"Dobre. Choď sa osprchovať a nebuď dlho hore. " povedala a šla naspäť do obývačky.
Ja som sa pekne pobrala do sprchy. Pustila som si hudbu, ktorú som mala v mobile a na moje telo stekala teplá voda. Moje myšlienky hneď zablúdili do nedávnej minulosti, kde som strávila s Lukášom. Nemohla som si odpustiť úsmev, ktorý som mala na tvári. No to som mohla vďačiť len Lukášovi. On mohol za ten úsmev. Samozrejme mala som aj strach. Z toho, že sa potrebujem porozprávať so Sebastianom , ale aj z toho že mi Lukáš znova ublíži. Nemala som istotu že to znova neurobí. Len jeho slová ma uisťovali. Slová, ktoré ma hriali pri srdci a slová ktoré som už od neho dlho nepočula a chcela ich počuť. Že ma miluje. No Tomáš ma miatol. Stále mi niečo naznačoval ale nechcel povedať čo tým všetkým myslí. Vtedy keď som s ním bola vonku a pri odchode ma zastavil a povedal mi že niekedy je lepšie ak sa vrátime do svojej minulosti a treba vypočuť. Alebo teraz či mi to už vysvetlil. Čo do pekla mi mal vysvetliť? Ako sa vyspal s tou štetkou?
Vyšla som zo sprchy, v ktorej som bola dosť dlho a šla som do svojej izby. Vymenila som si knihy do školy a ľahla si do postele. Našla som si tam jednu správu.
Lukáš
Dúfam, že sa ti víkend so mnou páčil. Mohli by sme si to niekedy zopakovať. Ľúbim ťa z celého srdca.
Vedela som že nezaspím. Ale po tejto správe už vôbec nie. Mala som pocit akoby som sa druhýkrát zamilovala. Do tej istej osoby. Možno to aj tak bolo. Spomínam si na náš začiatok. Aký bol zo začiatku. Ako sa pomaly pri mne menil. Až do toho osudného dňa. Myslím, že na to už nikdy nezabudnem. Na tú ranu ktorú mám v srdci. Už mi ju nič nemôže vyliečiť. Tá rana tam bude stále. Hoci už nebolí. Myslím, že je to tak u každého. Či už v láske k rodine, priateľovi/priateľke, kamarátke/kamarátovi. Keď sa raz niekomu ublíži, rana v srdci ostane navždy.
Ráno som sa zobudila s úsmevom na tvári a už dlho sa mi nevstávalo tak dobre ako dnes. Obliekla som sa, jemne namaľovala a stále s úsmevom som šla do školy. Znova ten istý kolobeh. V škole som sa s dievčatami rozprávala, ale Lukáša a ani to že sme znova spolu som nespomenula. Potrebujem čas. Bojím sa, že s tým nebudú súhlasiť. Boli šťastné keď som bola so Sebastianom a nepotrebovala som aby ma teraz od Lukáša odhovárali. Rozhodla som sa tak ako som sa rozhodla. Po škole cestou domov som napísala Sebastianovi správu, aby sme sa stretli, že sa potrebujem porozprávať. Odpísal mi, že po mňa príde večer o šiestej. Bola som dosť nervózna. Hlavne keď som vedela aký Sebastian je. Keď sa do mňa Sebastian skutočne zaľúbil, bude to ťažké.
Nemohla som to vydržať. Je tu ďalšia časť. Myslela som si, že mi nič nenapadne a ja nebudem vedieť o čom písať. Ale potrebovala som len nejaký čas. A veľmi sa teším, lebo nápady ma neopustili.
Áno, je to trošku nudnejšia časť ale musela tu byť. Lara tu dáva zo seba veľa pocitov a myšlienok. Verte mi, že to ešte bude dosť zaujímavé.
Hoci som písať tých pár dní v pláne nemala, napriek tomu som písala. Niekedy si potrebujem dať pauzu. Niekedy cítim že nestíham alebo nemám nápady. A to ma ubíja. Nechcem aby to tak bolo. Ale u každého to tak je. Niekedy je pauza potrebná a ja som ju vážne potrebovala. Hoci len na deň. Verte mi, pomohlo to. Mala som čas premýšľať o príbehu a mala som čas viac pre seba. Možno sa to nezdá ale písanie dáva dosť zabrať. Hlavne časovo. Tento víkend nebol pre mňa najkrajší a aj práve preto som nepísala. Nemala som chuť a náladu písať. No zasa som mala čas na veci, ktoré som už dlho nerobila. Len tak pre seba. Hrať na klavíri a tvoriť niečo nové, spievať a tráviť čas s rodinou.
Tomáš Lare stále niečo naznačuje, ale nechce povedať čo tým myslí...Čo jej tými slovami chce povedať?
Lara napísala Sebastianovi aby sa stretli. Ako dopadne ich stretnutie a ako zareaguje Sebastian keď mu Lara povie že Lukášovi dala šancu?
YOU ARE READING
First Love
Teen FictionUrčite sa vám už viackrát stalo že sa vám niekto zapáčil. Presne to sa stalo aj citlivému a hanblivému dievčaťu, ktorá má 18, žije bežný život, má milujúcu rodinu, úžasných kamarátov, chodí na strednú ale ešte nikdy nemala žiadny vzťah. Ako to dopad...