First Love

40. časť

Bola som doma, sedela na posteli a počúvala pesničky. Rozmýšľam nad tým, čo sa mi všetko toto leto stalo. Aká som bola šťastná, ako som si to užívala. Ako som sa niekoľkokrát dosť opila, koľko sme sa s dievčatami vonku nasmiali, ako som to prvýkrát s Lukášom robila, ako sme spolu chodili von a zabávali sa, smiali, bozkávali, ale aj na to ako ma v ten deň podviedol. Ako sme sa kvôli tomu s dievčatami prihovorili k Sebastianovi. Ako sme sa tvárili na party že spolu chodíme aby Lukáš žiarlil. Ako ma znova po toľkých rokoch Sebastian pobozkal. Ako ma pozval na rande, ako má Lukáš na tej párty odtiahol a bozkával ma, ako sa mi to páčilo, ako sme so Sebastianom začali spolu chodiť...

Niekedy takto premýšľam. Sadnem si alebo ľahnem na posteľ, pustím si hudbu a premýšľam. Či už nad minulosťou, prítomnosťou alebo budúcnosťou. Či už nad ľuďmi alebo o sebe. Každý v svojom živote niekedy potrebuje byť sám a oddýchnuť si od všetkých a všetkého. Vypnúť a nevnímať. A ak nechcem premýšľať a chcem úplne vypnúť, pomáha mi hudba. Hudba je niečo, čoho sa nedokážem nikdy vzdať. Počúvam ju v každej situácii, pri každom mojom pocite. Nie je deň kedy by som ju nepočúvala. To ma upokojuje a to je to čo stále potrebujem. A práve keď chcem úplne vypnúť a pustím si hudbu, premýšľam len nad tou hudbou a textom. Na nič viac. Vtedy zabudnem na všetko.

Moje premýšľanie prerušilo klopanie na dvere mojej izby. Dvere sa otvorili a v nich stál Sebastian. Široko som sa usmiala a on mi úsmev opätoval. Podišiel ku mne, sadol si na posteľ a pobozkal ma.

Sebastian
"Čo si robila?"

Lara
"Nič také. Len počúvala pesničky."

Sebastian
"Čo budeme dnes robiť?" spýtala som sa a rozmýšľala čo mu poviem, keď budem chcieť ísť poobede do nemocnice.

Lara
"Môžme ostať u mňa a pozrieť si film. Noo poobede musím ísť za Noorou. Vravela že ma v niečom potrebuje." rýchlo som si vymyslela.

Sebastian prikývol a znova ma pobozkal. Vytiahla som notebook, ľahli sme si na posteľ a pozerali film. Počas filmu som si všimla ako sa na mňa viackrát pozeral.

Lara
" Čo sa na mňa toľko pozeráš " zasmiala som sa.

Sebastian
"Si prekrásna." povedal, priblížil sa tvárou ku mne a pobozkal ma.

Najprv jemne a potom vášnivejšie. Ani po dlhšej chvíli neprestal. Jazykom sa prebojoval do mojich úst. Zavzdychala som mu do úst. Potom prešiel na môj krk. Jeho ruka smerovala od môjho boku na ktorom ju držal, pod moje tričko. Znova som zavzdychala, no aby to neskončilo niekde ďalej ako by som chcela, musela som to zastaviť. Odtiahla som ho a on ma pochopil. Potom sme len v tichosti spolu ležali na posteli. Keď neskôr odišiel, začala som sa chystať. Šla som do nemocnice.

Viem, že Lukáš je na to už lepšie ale stále mam potrebu za ním chodiť. Jeho mamka ma požiadala aby som ho chodila navštevovať. Vraj keď som s ním tak je šťastnejší. Neviem čo je na tom pravda, ale rada som s ním. Snažím sa nemyslieť na minulosť a neviazať sa. Ako povedal, chcel aby sme začali od začiatku. No nechcem nič viac. Teraz mám Sebastiana a ten ma robí vážne šťastnou.

Keď som zaklopala a vošla do jeho izby, jeho mamka sedela na stoličke pri posteli a zhovárali sa. Privítala som ju silným objatím.

Lukašova mamka
"Dnes Lukáša pustili. Zavolali sme otcovi aby po nás prišiel. Už len treba podpísať nejaké papiere." usmiala som sa a úprimne ma to potešilo.

Jeho mamka odišla z izby a išla za doktorom. Ostali sme tam sami a Lukáš sa pomaly posadil. Bol už oblečený a pripravený odísť. Sadla som si k nemu na posteľ. Síce sme sa dohodli že začneme od začiatku a že medzi nami nič nebude, stále som sa cítila pri ňom divne a bola som dosť nervózna. A stále som nevedela, či tú bolesť ktorú mi spôsobil, je stále vo mne. Možno nie. Možno som mu odpustila. Chvíľu sme v tichu pri sebe sedeli.

Lukáš
"Ako sa máš? Spýtal sa a mala som pocit akoby chcel len prerušiť medzi nami to ticho.

Lara
" Ďakujem dobre. " odpovedala som

Lukáš
" Čo si dnes robila? " a je to tu.

Lara
" Noo.. Bola som so Sebastianom. " po chvíli váhania som odpovedala.

Bol ticho. Myslím že v šoku. Neviem či som mu to mala povedať ale tak je normálne že som strávila deň so svojím priateľom. Nestihol nič povedať keď do izby vošla jeho mamka, doktor a už aj jeho otec. Doktor ho ešte poslednýkrát vyšetril, rozlúčil sa s nami a šli sme preč. Ponúkli mi aby som na chvíľu išla k nim. Trochu som váhala ale jeho mamka ma nakoniec presvedčila. Keď sme dorazili pred ich byt, opatrne sme mu pomohli a šli sme hore. Keďže má Lukáš ešte oddychovať, zamierili sme si do izby a tam si ľahol. Bol unavený a tak po chvíli zaspal. Ja som šla do kuchyne za jeho mamkou, ktorá varila večeru.  Keď ma zbadala, úprimne sa na mňa usmiala. Potom sa ku mne prihovorila.

Lukášova mamka
"Lara zlatíčko. Ostaneš na večeru?" spýtala sa.

Lara
"Nie. Doma ma čakajú."

L. mamka
"Mohla by si tu chodiť častejšie. Viem, že teraz budeš mať školu ale tak po skole kedykoľvek. Potrebujem aby pri ňom niekto bol. Ja a manžel nebudeme väčšinou kvôli práci doma. A Lukáš je pri tebe šťastný a rad že si pri ňom. Veľmi ťa o to prosím."

Nevedela som či mám súhlasiť. Keďže sa už po tomto víkende začína škola, nebudem stíhať veľa vecí. A to sa bude chcieť so mnou stretávať aj Sebastian. Keďže školu skončil a nebudeme sa tam stretávať, bude sa chcieť stretávať po skole. Chcem Lukášovi pomôcť a byť pri ňom. Nakoniec som odsúhlasila ale keď sa to Sebastian dozvie, zabije ma že trávim čas so svojím bývalým.

Keď som bola na ceste domov, dostala som smsku od Tomáša. Ako som vravela, s Tomášom sme sa za ten čas v nemocnici zblížili a sme dobrí kamaráti. Rada s ním trávim čas. Je to skvelý chlapec. Chcel aby sme sa stretli a porozprávali sa. Hneď som mu odpísala a šla do kaviarne, kde sa chcel stretnúť.

Je neuveriteľné, že som napísala už 40 časť. Pamätám si deň keď som začala písať. Keď som sa potrebovala vypísať a písala len tak do zošita to, čo som zažila, čo sa mi stalo. No potom mi moja skvelá kamarátka ukázala toto a začala som písať tu. Boli chvíle, keď som písala každý deň a s radosťou, no boli dní keď sa mi písať nechcelo alebo som nemala nápad. Keď som nemala náladu, alebo som bola smutná. No som šťastná, že som sa dostala až sem a že ma to ešte stále baví. Som šťastná, keď mi ľudia ktorí to čítajú vravia, že mám rýchlo písať ďalej. Že ma podporujú a chvália ma. To mi dodáva silu a sebavedomie. Mam okolo seba ľudí, ktorých mám vo svojom srdci a vďaka nim sa usmievam a som šťastná. Vďaka nim ma to baví písať ďalej. Ďakujem ❤

Pre tých, ktorí mali otázky ohľadom Sebastiana a mňa. Je to vymyslená postava. Nikto taký ani na základnej nebol, s nikým som sa tam nebozkavala.