First Love

42. časť

Zajtra je škola. Zbláznim sa. Nechce sa mi tam vôbec ísť. Samozrejme, zobudila som sa s opuchnutými očami. Nenávidím keď večer plačem a ráno sú opuchnuté. Za tieto dva mesiace sa mi to stávalo dosť často. Sebastian sa so mnou rozišiel a mne je na nič. No musím to nejako prijať. Lukášova mamka mi písala, aby som k nim dnes prišla. Veľmi sa mi tam ísť nechce keďže som po rozchode ale tak sľúbila som jej to.

Zavolala som Noore a Alison a všetko im povedala. Keď som do telefonovala šla som sa obliesť a potom som šla k Lukášovi. Bolo mi divne. Necítila som sa dobre. Spomenula som si na to čo mi hovoril Sebastian. Celou cestou mi to vrtalo v hlave. Keď som stála pred ich bytom, chvíľu som váhala, ale nakoniec som zaklopala. Otvorila mi jeho mamka.

Privítala ma silným objatím. Tú ženu som proste zbožňovala. Bola mi ako moja druhá mama. Zmierili sme. Si to do kuchyne kde bol aj Lukáš. Pozdravila som ho a sadla za stôl kde sedel aj on. Bolo to zvláštne. Keby sa ma niekto pred mesiacom opýtal či sa budem ešte môcť s Lukášom rozprávať, vysmejem ho. A teraz, sedím spolu s ním v kuchyni a rozprávame sa.

Lukáš
"Je ti niečo?" spýtal sa ma, no nevnímala som ho. "Hej Lara." strhla som sa.

Lara
"Čo hovoril si niečo?" spýtala som sa.

Lukáš
"Čo ti je Lara?"

Lara
"Nič. Čo by mi malo byť? Pousmiala som sa naňho aby sa videl že mi nič nie je. No nepomohlo to.

Lukáš
" Lara, poznám ťa. Si duchom neprítomna a nad niečím premýšľaš. "

Lara
" Vôbec nič mi nie je. " pozrela som sa naňho prísnym pohľadom aby prestal.

Lukáš
"Fajn. Mami ideme do mojej izby." povedal, chytil ma za ruku a viedol do jeho izby.

Aj napriek tomu že nedávno mal nehodu, je dosť silný a moju ruku drží silno, aby som neušla. Keď sme vošli do jeho izby, zatvoril za sebou dvere. Ukázal na jeho posteľ a vedela som že si mám sadnúť. Sadla som si a on pomaly prišiel ku mne a sadol si tiež. Bol pri mne dosť blízko a ja som začala byť dosť nervózna. Začalo sa mi dýchať ťažšie. Otočil hlavu ku mne a pozrel sa na mňa.

Lukáš
"Tak mi povedz čo sa stalo. Viem že sa niečo deje. Mne to môžeš povedať." povedal a aj ja som otočila hlavu naňho a dívala sa mu priamo do očí.

Vedela som že ho ta sprava poteší. No bála som sa. Predsa som mu to povedala.

Lara
"Sebastian sa so mnou rozišiel." bol v šoku. Tváril sa že ho to mrzí. No nemrzelo ho to.

Lukáš
"Ale prečo?" spýtal sa ako by ho to zaujímalo.

Lara
"Kvôli tebe." povedala som hneď bez rozmyslenia.
Nechápavo sa na mňa pozrel. "Dozvedel sa že som bola za tebou v nemocnici. A že som mu klamala."

Lukáš
"To ma mrzí. Nechcel som spôsobiť niečo také."

Lara
"To nie je tvoja vina. Nemala som mu klamať. Mala som mu povedať, že idem za tebou do nemocnice a nie vymýšľať si." vysvetľovala som mu.

Lukáš
"To sa napraví" povedal a chytil ma za ruku. Srdce mi začalo biť ako splašené.

Páčilo sa mi keď sa ma dotýkal. Vždy sa mi to páčilo. Bolo medzi nami napätie. Veľké napätie. Neviem prečo. Mala by som byť smutná z toho že sa so mnou Sebastian rozišiel a nie rozmýšľať nad tým ako by som veľmi chcela pobozkať Lukáša. To snáď nie.. Nemôžem na to myslieť. Prečo na to myslím. Myslela som si že moje city k nemu už pominuli. Možno nie úplne ale z časti. Ale cítim že ho stále chcem. A veľmi. Že mi chýba jeho telo. Jeho dotyky a bozky. Musím s tým prestať.

Odvrátila som od neho pohľad. Stále ma držal. Zrazu sa ma spýtal.

Lukáš
"Lara? Kde máš ten náramok čo som ti dal na Vianoce?" rýchlo som sa otočila, pozrela najprv na svoju ruku a potom na neho.

Vedela som, že mu musím povedať pravdu. Teda aspoň časť pravdy.

Lara
"Keď si ma podviedol a potom som sa začala stretávať so Sebastianom, tak som ho dala dole." viem, že ho to zabolelo.

Mrzelo ma keď som ho videla že je smutný. No to, keď som ho vtedy videla že ma podviedol a stykala som sa so Sebastianom ma prinútilo si ho dať dole. A hlavne preto som si ho dala dole, aby som vždy keď by som sa na ten náramok pozrela, nemyslela naňho. Vždy pohľad na náramok mi ho pripomínal. A hoci keď som si ho dala dole nezabudla som naňho, tak už nebol tak blízko k môjmu srdcu. No to som mu povedať nemohla. Ublížilo by mu to. Nechcem aby sa trápil. Už nie.

Odtiahol ruku od tej mojej a potom povedal.

Lukáš
"Lara, chcem sa s tebou porozprávať o tej párty. Keď si ma videla s tým dievčaťom." pozrela som sa naňho zo slzami v očiach.

Potom som vstala a pozrela mu priamo do očí.

Lara
"Nie Lukáš, vravela som ti že ja o tom počuť nechcem. Prečo to teraz vyťahuješ?"

Lukáš
Lara prosím, chcem ti to vysvetliť. " prosil ma.

Lara
" Nie. Lukáš ja nechcem. " povedala som so zvýšeným hlasom, so slzami v očiach a snažila som sa aby nevyšli.

Lukáš
"Kurva prečo sa tomu tak brániš a nechceš o tom hovoriť." začal kričať.

Lara
"Lebo si mi ublížil. A nie je to pre mňa ľahké. Nenávidím rozprávať o veciach ktoré ma trápili. Nenávidím sa vracať do zlej minulosti. Rada sa vraciam k pekným a šťastným momentom. Ale nedokážem sa vrátiť k zlým momentom." vyšli mi slzy a zo zvýšeného hlasu som pomaly stíšovala. Už som ďalej nedokázala kričať.

Obidvaja sme stichli. Ani jeden nič nepovedal. Po chvíli prehovoril.

Lukáš
" Nemôžeš sa donekonečna brániť svojej minulosti. Niekedy je dobre o nich hovoriť. Hoci je zlá, trápna. Neschovavaj sa pred ňou. Všetko sa dialo z nejakého dôvodu." vtedy som sa rozplakala ešte viac.

Mal pravdu. Nemôžem sa donekonečna brániť svojej minulosti. Vždy, keď som si spomenula na nejakú trapnu, smutnú, alebo zlú situáciu ktorá sa mi niekedy stala, tak som sa snažila rýchlo zmeniť myšlienky na niečo iné. Nedokázala som o tých veciach hovoriť ani písať. Nedokázala som to. Bránila som sa na to čo i len myslieť. No možno má pravdu. Možno niekedy to nie je také strašné ako sa zdá. A mali by sme hovoriť o takých veciach. Spomínať. Hoci je to smutná, trápna alebo zlá vec...

Tento rozhovor sme ukončili. Nechcela som sa už o tom baviť. Nie v tejto chvíli. Možno raz sa s ním o tom porozprávam. Ale teraz to ešte nedokážem.