Fitness diár✔️

Min Yoongi

Nasledujúci deň, pondelok, ma otec spolu s mojim bratom a matkou viezol do školy. Mama sa rozlúčila a pobrala zadným vchodom školy, bližšie do kancelárie.

Kihyuna ako vždy už pri bráne čakali minimálne piati kamaráti a mňa sotva ten jeden, Hobi...

„Kihyun, pamätaj," otočil sa k nám dozadu otec. „žiadne cigary, inak si to s tebou vyriešim ručne stručne." varoval ho tvrdým postojom.

Je to dobrý muž, iba občas jeho reakcie sa nedajú pochopiť ani uznať za pravdivé. Živí sa ako stavbár. Tejto práci venuje všetok svoj život. Jeho kamaráti bez neho nevystoja a preto s nimi poväčšine chodieva piť. Bývajú aj časy, kedy im pomôže, ale oni mu to neopätujú. Lenže on sa nikdy nepoučí z vlastných chýb... a ani ja nie.

„Ja viem... čau!" vyrazil dvere čierneho auta a pokračoval priamou čiarou k faganom v čiernom. Mali by si pamätať, že do školy sa chodí v uniformách, nie v roztrhaných rifliach! Keby v kombinéze nepoviem, veď je zima.

Už-už som chcel vystúpiť z auta, ale zastavil ma mocný hlas fotra.

„Mama ti hovorila o tvojom pobyte na Havaji?" pozeral sa na mňa cez späťák.

„...Áno." zakňučal som.

„Dobre. Ber ohľad, že už len dva týždne a spolu s Kihyunom idete k strýkovi."

„Aj to spomínala." moment som ešte počkal, keby náhodou mi chcel urobiť nejakú kázeň. „Smiem ísť? Hobi ma čaká."

„Iste. Po škole ťa-,"

„Prejdem sa." usmial som sa a vystúpil.

„Ahoj, Hoseok." pozdravil som sa, zatvárajúc dreve starého Fordu.

„No konečne! Trvalo ti to!" určite vedel, že som v tom prekliatom aute sedel, tak nech sa nevyhovára, že meškám. A inač, o takomto čase by som tak či tak došiel, kebyže idem vlakom.

„Prepáč, foter mi ešte vyprával o prázdninách."

„Chystáš sa niekam?" čudesne sa mi zaksichtil do tváre. Teraz mi bude prízvukovať, že som mu nič nepovedal. Mal by si uvedomiť, že všetko čo mám nové hovorím iba jemu.

„S bratom nás posielajú k strýkovi Whanovi." zachechtal sa a znova spustil svoje.

„To budú Vianoce! Tešíš sa vôbec?"

„Najradšej by som ti niečo na to povedal." buchol som ho po hlave a kráčali rovnakou nohou do budovy školy. Nie som veľmi zábavný. Preto som pre ľudí nezaujímavý.

Jung Hoseok je môj spolužiak, ale nie skutočný priateľ. Zoznámili sme sa hneď v prvý prekliaty deň tejto školy. Nepadol som mu hneď do oka, ale niekto ako on predsa nemohol dopustiť smútok kolektívu.

Je to Slniečko školy.

Jeho praví kamaráti, ktorí sa na nič nehrajú sú Jungkook s Jinom. Hockedy sa pozdravíme, ale inak sa mi vysmievajú za postavu a majú na to dôvod.

Jungkook je štíhli a svalnatý, zatiaľ čo Jin môže jesť koľko chce a nepriberie ani gram. Všetci traja sú z mojej triedy, takže sa stretávame deň, čo deň.

„Servus Hoseok!" kývol Jungkook s mobilom v ruke. Spomeň čerta. Jin len nahodil úsmev so slúchadlami v ušiach a obzeral sa naokolo.

„Čaues Kookie!" potľapkali sa rukami a poriadne zasmiali. Prečo aj ja s nimi nemôžem tak dokonale vychádzať? Postačili by mi aj priatelia podobní ním, nemuseli by to byť práve oni. Predsa máme medzi sebou nezhody.