Fitness diár✔️

Hlava nehlava

*Jimin

Pár dní uplynulo od nášho spoločného pobytu v prírode a my sme sa vrátili naspäť do školy.

V pondelok sme sa spoločne s Jinom ožrali až do kostí, aj keď som bol proti tomu. Matka mi o piatej ráno volala, kde som a čo robím, ale ako to už u mladých býva, buď neodpovedajú alebo neplnia rozkazy. U mňa to bolo oboje. Takže ak sa vyjadrím k utorku, môžem ho označiť 0,0 hviezdičkami.

Ľudia!

Ja som sa povracal cestou v autobuse a Jin hneď za mnou. Keby som nemal taký citlivý žalúdok, ani jednému z nás by sa to nestalo! Ale dosť bolo utorka, teraz je streda, azda už po škole, ale je streda.

„Čo chodíš, akoby ťa niekto nakopal do brucha?" sme na ceste zo školy a ja už takto chodím druhý deň. Dokonca mám horšie bolesti ako včera.

„Ja už nikdy nebudem piť." na rozdiel odo mňa je Jin v úplnom poriadku.
„To až tak? Tak to si potom vypil o fľašu viac ako ja." zasmial sa a už si do uší pchal ružové slúchadlá.
„Nevypil! Ty si nalieval!"
„Takže z toho viníš mňa?" nadvihol obočie i hodil pohľad vyľakaného psa.
„A mám aj niekoho iného? Kook s nami nebol, takže jeho do toho neťahám. Bohvie čo je s ním."
„Pravda. Po škole sa vytratil do stratena. Hádam, nemá nejaké problémy."
„Ani Hobi už s nami nepíše." vyrovnal som sa. „Neviem ani čo robí. Odkedy sa pridal k raperom nemám o ňom skoro žiadne informácie.
„Daj mu čas." zapínal nejakú pieseň v mobile, nosiac ružový kryt. „Musí urobiť veľký dojem na fanúšikov, aby sa dostal medzi obľúbených. Potom sa nám možno povenuje."
„Myslíš, že to zvládne?"
„Jasnačka. Hoseok je dokonalý tanečník a k tomu rappuje ako Mojžiš, ale-," ukradol som mu slová.
„...ale na RM nemá." doplnil som ho so širokým úškrnom.

„Prečo ho spomínaš?!"
„A nie je to tak?"
„Aspoň ten úsmev si si mohol odpustiť." keď už chcel zaľahnúť do duše hudby, vyrušil som ho hľadejúc na športovú halu.

„Jin? Hrá dnes niekto niečo?"
„Prečo?" ako stále mi venoval svoj pohľad plný čudovania.
„Je otvorená." dlho som v tejto škole nebol, tak by bolo už načase zistiť niečo o voľnom čase školákov alebo nových prvákoch. Predsa s nimi som sa ešte nestihol ani spoznať. 

„Myslím, že dnes hrajú basketbal."

„Basketbal?" ak si dobre spomínam, tak aj my na telesnej teraz hráme basketbal a nie som v ňom akosi dokonalý. „Poďme sa pozrieť." navrhol som s radosťou v duši.

„Čo? Zabudni, idem domov." potiahol som ho za ruku a vláčil k vstupným dverám haly.

„Sme tu zbytočne, Jimin." zložil si slúchadla spolu s mobilom a založil do zadného vrecka uniformy.

„Nie, nie sme. Aspoň uvidíme ako sa hrá pravý basketbal." veľkou silol som sa oprel o zábradlie a natešene sledoval chalanov z tímu, ktorí udržiavali loptu. Obidva tímy sú z našej školy, ale ani jeden chalan mi nepríde veľmi známy.

„Sú úžasní!" s úsmevom som sa pýšil našimi basketbalistami, keďže ja takto nikdy hrať nebudem. Asi ma bolo dostatočne počuť, keďže polovica hráčov sa na mňa pozrela.

Medzi neznámymi tvárami som zahliadol aj známu... Yoongiho. Netrvalo dlho a aj Namjoona. Taehyung tam nebol, tak isto ako náš Kook pri nás.

Zapýril som sa na Yoongiho, ktorý na svojej spotenej tvári vykúzlil úsmev. Netrvalo dlho a už sa znova venoval hre.

~

„Desať minútová pauza!" prehlásil tréner.

Yoongi sa v momente rozbehol k lavičke a nastriekal na seba pol litra svojej vody, potom sa pretrel zeleným uterákom, aby som všetok ten moment zdokonalil, díval sa popritom na mňa.