Fitness diár✔️

Koniec?

*Jin

*23. októbra, 2022, nedeľa

*8:03

Chytil som uško pohára a opatrne srkal z ovocného čaju, premýšľajúc nad svojim pobytom tu, v tomto dome. Už som tu viac ako týždeň. Mal by som už odísť? Podľa mňa je najvyšší čas. Namjoon sa už uzdraví za ten týždeň, čo sa bude učiť na maturitu, takže mňa tu bude zbytočne naviac a aj keby, jeho mama ma tu viac neznesie, takže nebudem zbytočne robiť spory a odídem. A aj tak, radšej skôr než sa potom znova dostať do konfliktu so srdcom, ktoré k tomuto mužovi stále niečo cíti.

Prišiel som do hosťovskej izby a okamžite si zbalil všetko, čo patrilo mne. Mal som pocit, akoby sa tie veci rozkotili, pretože som ich nedokázal napchať všetky do kufra, ale dal som to. Teraz ma čaká tá najťažšia vec...rozlúčiť sa s Namjoonom.

Vošiel som do jeho dverí a hľadel na neho, ako si pozorne číta hrubú knihu a niečo si fixuje do hlavy. Je tak pohodlne usadený a bezstarostný, už nekašle ani nesoplí. Je zdravý. Dokonca ho ani netrápi, že niečo ako môj odchod existuje..

Pootočil na mňa hlavu a pozrel spoza okuliaroch.

„Ideš do obchodu?"

Mal som na sebe béžové maskáče a tmavozelenú košeľu, ktorá mi až tak nepasovala, ale hodila sa k nohaviciam.

„Mohol by si mi kúpiť pero? To posledné už dopísalo," iba som sa na neho usmial.

„Prišiel som sa rozlúčiť," chytro odhodil knihu vedľa seba a dal sa do sedu i s divným kukučom.

„Ako rozlúčiť?" postavil sa a urobil krok ku mne.

„Odchádzam," do oka sa mi zmestila taká mala slzička, ale ovládol som ju. Nerozumiem, prečo mne, keď to on ma plakať za mnou.

„O-odchádzaš? Akože domov? K rodičom?" iba som prikývol, lebo v mojom hlase sa zjavilo mrčanie. „Ostaň," znova sa o niečo priblížil.

„...nemôžem," zaváhal som. „Splnil som svoju úlohu, no a teraz sa musím vrátiť, chápeš?"

„Tak..." nevedel nájsť slová. Bolo to viditeľné voľným okom. Určite zistil, že to dáva zmysel. „Kedy sa stretneme?"

„Nestretneme," začal panikáriť, tak ako moje srdce, ktoré mi vlievalo bolesť do hlavy a chcelo, aby som svoju odpoveď ihneď pozmenil. „Končíš posledný ročník na strednej, si opäť slobodný, tvoj život ide ďalej, už-už ti v ňom neprekážam, a ani nebudem. Toto je naše posledné zbohom." to bolo aj z môjho pohľadu nečakané. Ani som nevedel, že som schopný povedať mu to priamo do oči. Tie bolestivé slová dostali aj mňa.

„Takže...je koniec?"

„Áno, koniec," sklopil som zrak na jeho bosé nohy, keď sa ku mne priblížil úplne.

„Tak mi dovoľ ťa naposledy objať," zašepkal medzi nás dvoch, až po mne prešla vlna zimomriavok.

BOŽE JE TO LEN OBJATIE! UROB TO, JIN! KONEČNE JEDINÁ VEC, KTORÚ MÔŽEŠ UROBIŤ BEZ PREMÝŠĽANIA!

„Dobre," objal som ho okolo krku a on mňa okolo hrudného koša. Sem-tam som ho potľapkal po chrbte i pričuchol si jeho skvelú vôňu, ktorú už v živote cítiť nebudem, pretože toto je náše posledné objatie. Prekvapuje ma, že to zobral tak pokojne. BOŽE! Nad čím to znova premýšľam?! Nič sme nerobili, neboli sme k sebe tak blízko ako pred mesiacmi. Držali sme sa od seba parádne, tak potom jasná vec, že to tak zobral.

„Namjoon, môžeš ma už pustiť?" Spýtal som sa, lebo akosi som predstavál dýchať.

„Ešte trošku...prosím," umožnil som mu tu možnosť, vzhľadom na to, že je to naposledy, ibaže premyslel som si to hneď, keď sa mi pod košeľu začal púšťať chladný vzduch i s chladným dotykom na mojom tele a spôsobili mi husiu kožu. Začal kĺzať nižšie a nižšie ku kostrči.