Fitness diár✔️

„Alkohol nikdy nemiešam"

Dnes vás zdravím už druhýkrát s týmto príbehom!ヾ(*'▽'*)

Keďže od dneska začali prázdniny, rozhodla som sa sem pridať ešte jednu časť, aby sa nik doma nenudil. Začala som písať už ďalšiu kapitolu a premýšľala zároveň, či ju vydám ešte dnes alebo nabudúce. To by už ale bola pikantná( ˘▽˘)っ♨. Zariadim sa podľa toho, ako sa mi bude chcieť spať .

Každopádne prajem príjemné čítanie a začíname o 3...2...1...

*Yoongi

Prišiel som pred firmu môjho otca i zanechal kľúče od motorky danému chlapovi pred budovou. Výťahom som si cestu uľahčil a rýchlim krokom sa vydal do kancelárie.

„Volal si ma?" bez klopania som vošiel do dverí i v nich ostal. Pozeral som sa na otca baliaceho zakladače papierov, počítač i nejaké ďalšie veci z tejto firmy. Chystá sa niekam?

„Áno, volal..." založil posledné hrubé portfólio a už sa mi venoval. „Musím súrne odcestovať do Ameriky i s tvojou matkou..." s matkou? Nemajú sa v láske a ani spolu nepracujú, tak potom, prečo spolu cestujú? Čo má s ňou?

„Bol by som rád, keby si raz za čas skontroloval kanceláriu." hej, hej už je na mňa spoľah.

„Na ako dlho?" oprel som sa o rám dverí.

„ Na dva týždne. Ani sa nenazdáš a budeme nazad." nemusia sa ponáhľať. Život bez nich je ako jablko bez červíka, nikde nechýbajú. „Mimochodom, o teba sa postarajú sluhovia, tak ich počúvaj." mal by si v hlave zapísať, že už dávno nie som sopliak a dokážem sa o seba postarať sám.

„Aj tak budem väčšinou u Namjoona alebo Taehyunga."

„Určite budú aj oni zaneprázdnený, preto sa na nich priveľmi nespoliehaj." určite hodil nejaké to slovo s ich fotrami, inak by nič nevedel. „Radšej niekde pozvi Lisu, nechám ti kartu." na stôl položil čiernu kreditku, zobral si do rúk kufre a bol na odchode.

„Mám dosť peňazí aj bez nej."

„Stále lepšie mať niečo naviac než nič." typický otec. Už len čakám, kedy sa s mamou rozvedú. Bude pokoj a ja sa konečne presťahujem do vlastného, ak si nejaké zariadim.

„A bol by som rád, keby si trocha obmedzil jazdy na motorke. Je to dosť nebezpečné a nechýba mi, aby mi z nemocnice volali, že môj syn si zlomil ruku či nohu." hm...keby to boli len také ľahké poranenia. Z takého pádu môžeme čakať jedine amnéziu. 

„Podceňuješ ma?" prešiel okolo mňa i kuframi sa snažil prepchať bez drgnutia.

„Upozorňujem." už mu verím. „Píš mame každý večer nech nie je naštvaná."

„Ešte niečo?" navlhčil som si pery a v duchu si zanadával.

„Neprepi všetky peniaze, čau."

„...čau." po cinknutí výťahu som trepol dverami kancelárie i pomaly schádzal dole schodiskami.

Nasadol som na motorku a poobzeral sa po okolí. Rodičia, aleluja, boli preč, čo mi vo vnútri orgánov spôsobilo veľkú úľavu. Aspoň dva týždne bude voľný dom, už len domyslieť program.

Vošiel som do svojho domu i pohliadol na komorníka a ostatných sluhov.

„V utorok a piatok budete upratovať od ôsmej do ôsmej, v iný deň vás nechcem ani vidieť." po tvári sa im spustili slzičky úľavy i pocit šťastia. „Dokončte, čo máte a potom odíďte. Nechcem vidieť sa vás tu zdržiavať." *cink... trošku som to odignoroval, aby som mohol dokončiť svoju reč. „Zaplatené dostanete ako vždy, takže o to sa báť nemusíte." *cink. „To je všetko. Teraz ma ospravedlňte." mobil som konečne vytiahol z vrecka a pozrel sa na správu.