Fitness diár✔️

Nesprávna idea

*Taehyung

Môj zámer bol, liezť mu na nervy. Aleže veľmi ma ho baví provokovať. Lepšiu cestu autobusom som si ani nevedel predstaviť. Len verím, že pôjde so mnou na tú zmrzku, keďže ku mne ísť nechce...a vlastne ani nemusí. Otec nemusí vedieť o každom koho si vláčim do domu. Aj keď je to jedna z milióny, predsa mňa vída raz za uhorský rok a to spolú bývame v jednom dome, takže dá sa povedať, že ani nevie ako vyzerám.

Vystúpili sme pred našou školou, ktorú už znenazdania uvidím zajtra, a zobrali si dotiaľ veci. Tak veľmi sa neteším. A ešte v utorok hráme basketbal, tak to bude katastrofa týždeň.

Vytiahol som si svoju kabelu a zašiel krokmi ku Kookiemu, trčiacemu blízko malého čiernovláska.

„Tak čo? Ideme?" usmieval som sa ako slniečko na hnoji. Bol som sám sebou. Ak by som sa tváril podľa jeho predstáv, určite by bol ku mne odmeraný.

„Strč sa!" vypískol.

„Kookie~ je čas ísť." chytil som ho za lakeť, ale vytrhol sa, nasledujúc kroky toho týpka, Mochiho.

Môj veselý pohľad sa zmenil na chladný. Ten ešte oľutuje, že sa vôbec rozhodol prísť na tento svet.

Zrýchlil som krok k nemu a silným stiskom si ho k sebe pritiahol a ťahal svojim smerom.

„Piče, Tae! Pusti ma! Č-čo si myslíš, že robíš?!" snažil sa ma oddrgnúť, ale jeho maličké napnuté svaly mu v tom veľmi nepomáhali. 

„Ideme do cukrárne. Tak ako som povedal." určite pustil zo mňa do gatí. Nerobil by som to, keby so mnou trávil viacej času alebo aspoň odpisoval na správy. Máme sa radi a on ma odstrkáva od svojho tela. Mal by konečne pochopiť, že láska nie je klišé.

„Čo si odrazu taký vážny?!" brzdil sa nohami o každý kamienok, ktorý ho nemal jak zachrániť. Pod nosom som sa zaškeril a v duchu sa vychvaľoval. „Pusti ma! Bolí to!"

„Tak ma nepodceňuj." všimol som si pohľad Kim Jennie. Sledovala každú moju stopu i hlások z pier. Mal by som jej konečne niečo povedať? „Kim Taehyung, pustí ma!"

„Nie!" odkríčal som mu.

„No tak! Chcem ísť domov!"

„Zabudni!"

„Som unavený! Prosím!" zaprosíkal? Zlaté... ešte nikdy som sa niečoho takého nedožil.

Prestal som ho ťahať a otočil sa tvárou k nemu.

„Povedz mi...páčim sa ti?" pozeral som sa na neho cez svoje dlhé, červené pruhy vlasov. Bolo by načase sa dať ostrihať, lebo mi to už nehorázne vadí a o chvíľu si budem mazať vlasy dozadu. 

Nebolo v pláne sa ho spýtať takú otázku, ale musel som si niečo vymyslieť. Iba takto si ho udržím pri sebe.

„Nie, nepáčiš." s predychávaním svojho kriku, odfrkol.

„ČO... konkrétne sa ti na mne nepáči?" jeho ruka bola stále v mojom zovretí a oči nalepené na tých mojich.

„Tvoj výzor a tvoje terajšie správanie." s drzosťou mi to vrátil do tváre.

„Zvykaj si." bolo mi jedno či som škaredý alebo nemoderný. Ide mi teraz o tohto fagana, ktorého čo najrýchlejšie musím ochromiť láskou. Síce skúšam to aj tak, aj tak, ale zatiaľ ma má zapichnutého v zadku.

„Mladý pán Taehyung?" oslovil ma muž v čiernom okolo tridsiatky so slnečníkom v ruke a okuliarmi na očiach.

„Čo chcete?" hodil som ofinou, aby som mal na neho lepší výhľad. „Kto ste?" obzrel som si ho zrenicami, no hlavou som ani nepohol.