Fitness diár✔️

Face of Gucci

*Jimin

S vypálenými zrenicami som sa pretočil na chrbát so zámerom spať ďalej, lenže to by nebolo ráno, kedyže sa môj spolu-spiaci neprebudí skôr a nezačne kričať na celú miestnosť.

„GOOD MORNING, MY SUNSHINE!" zakryl som si uši a pozrel na čiernovláska stojaceho tesne pod mojim rozmazaným pohľadom.

„Hoseok, čo robíš?" priložil som si ruku k hlave, ozývajúcej sa v nej jeho opera. „Choď s tým do hája!"

„Je čas vstávať, Minnie! Je úplne nový deň. Trošku nálady do toho umierania."

„Mmm...ti kašlem," otočil som sa a spal ďalej, kým sa neozval Hobiho hlasný alarm.

„VSTÁVAJ!" zamrčal som a hodil po ňom ten žltý vankúš po mojej ľavici.

„Vypadni!" potom bolo konečne ticho, no onedlho sa ten skurvený alarm začínal ozývať vedľa v izbe.

„Vstávame, Kookie~ Je čas raňajok. Nespíme!"

„Padaj ty, kokot!" počul som, že aj Kookie po ňom niečo rúca, očividne to boli vankúše lebo malý hladký dopad, ale tá posledná vec, čo hodil, dopadla tvrdo. Prebral som sa úplne a hľadel na medzeru medzi dverami a rámom.

„Jinnie~ som hladný! Vstávame! Máme krásny deň." zaujímavé, ako sú tie izby navzájom poprepájané. Počujem aj to najslabšie mrčanie. Už v živote do penziónu nepôjdem.

Posadil som sa na kraj postele a opravil si svoje páskaté tričko, používané ako pyžamo. No nechce sa mi veriť, že som naozaj spal v rifľoch. Také nepohodlné a nosiť ich je utrpenie. Už sa teším aké červené tetovanie mi z toho ostane.

Iba v ponožkách som sa dostavil do kuchyne a sadol si za pult.

„Dobré ráno..." hneď za mnou pricupital Jin s veľkým ale hrozným zívnutím.

„Komu ako..." zívanie je nákazlivé. Už aj ja zívam.

„Čo chceš na raňajky?" obviazal si kolo seba tmavohnedú zásteru a postavil sa pred ľadničku.

„Niečo teplé."

„Čaj?"

„Aj," vyvalil som sa na stôl a hľadel na Jinové boky, ktorými vrtel pri vyberaní ingrediencií.

„Ratatouille? "

„To čo je?"

„Francúzsky pokrm."

„Neviem, čo to je, ale môžeš," ľahol som si naspäť a nezaoberal sa Jinovou prípravou. Predsa kuchyňa je len jeho, tak načo sa tam zbytočne montovať, keď ma tam nie je potreba?

Ani som sa nenazdal a miesto vedľa mňa sa zatriaslo. Bol to Kook-, bože, čo to má na hlave?

„Čo sa ti stalo?" spýtal sa prvý Jin.

„Stalo sa to..." premýšľa. „že sa mi dobre spalo, nebyť toho kokota pošahaného," pretrel si oči a vyvalil sa na stôl podobne ako ja.

„Raňajky budú o hodinu."

„Ok..." porozumel som, teraz môžem spať.

„Kde išiel pošahaný?" mykol som plecami. „Nah, to je jedno " uložil sa naspäť a už sme obidvaja objímali plochu stola.

~

„Hoseok, poď jesť!" vyľakal som sa Jinovho silného hlasu a prebudil sa hneď, čo mi pred oči položil jedlo. Hm...vonia to krásne.

„IDEM!" s úsmevom prišiel k nám, samozrejme s telefónom v ruke a úsmevom na tvári.

„Čo je smiešne, Hobi?" spýtal som sa priťahujúc si jedlo bližšie k sebe.