Fitness diár✔️

Kasting

*Jimin

Sedel som v triede a dumal nad knihami, z ktorých som sa mal pripravovať na písomky, ale ani ma nehlo. Síce prešiel už týždeň od toho incidentu s Yoongim, ale stále som z toho celý zdrvený. Prežívam to hrozne, ja viem. V mojej koži by to nikto neprežíval lepšie. Aj po tom všetkom, čo som urobil a povedal chcem Yoongiho späť. Ľúbim ho a chýba mi. Je mi každý deň smutnejšie, že nie je pri mne a neobjíma ma. Viem, že Yoongi taký nie je, ako sa zachoval. Ale možno toho bolo naň priveľa. Predsa prešiel bez čiary zo vzťahu do vzťahu a stále je obklopený spoločnosťou. Nečudujem sa, že chce byť po tak dlhej dobe sám.

Prečo ho nedokážem nepochopiť? Prečo som náš vzťah priam roztrhol na malé kúsky, ktoré už nejdú nijak spojiť?

Moment...takže je to v skutočnosti moja vina? To ja som zapríčinil rozchod?

Úplne som stuhol, pozerajúc sa von oknom na to sychravé počasie. Október prichádza.

Z môjho tichého pozorovania ma vyrušil Jin, ktorý ihneď po vstupe do triedy si zložil slúchadla. Potichu prišiel ku mne a zazrel vonku z okna, no nevidel nič viac než hmlu.

„Už odišli, vieš?"

„Viem..."

Jin je jediný, ktorý vie, ako sa cítim. Vie ma opísať takými slovami, ktoré sú z veľkej časti pravdivé... a zrejme aj pre neho.

„Nevyzeráš lepšie. Ak je v tom ešte niečo ďalšie, tak mi to pokojne povedz," prikývol som a lesklými očkami sa pozrel na neho.

„Jinnie..." ak chce, aby som mu to povedal, totižto poviem, pretože naozaj ma zaujíma jeho reakcia. „Cítiš ešte niečo k Namjoonovi?" najprv sa pozrel k zemi, a o pár prejdených desiatok sekúnd znova na mňa.

„Klamal by som, ak poviem nie," stiekla mi slzička po tvári - slza úľavy.

„Pretože...ja Giho stále ľúbim," rozplakal som sa, až som musel ísť objal Jina. Jeho teplo mi vždy pomôže sa z toho dostať, síce máme obaja zlomené srdcia, ale lepíme si ich vzájomne, no stále sa rozpadávajú.

Chce to čas, kým sa spamätáme...

*doma

„Som doma!" oboznámil som so svojou prítomnosťou okolie a vyzutý prišiel do kuchyne, kde sedela mama a pila kávu.

„Vítaj. Kihyun nie je s tebou?" iba som pokýval hlavou do strán a radšej neodpovedal. „Och, ten zasran! To mi nemôže ani povedať, že ide von?!" zvážnel som na mamu, z ktorej vypadli tie divné slová. Predsa na Kihyuna nikdy nenadáva...toto je snáď po prvé.

Zdvihla telefón zo stola a začala mu volať, no nato sa ozvala len odkazová schránka.

„UGH, jak príde ten chlapec z neho všetky chlpy vytrhám!" na rukách mi nastala husia koža polky na zadku som si radšej stiahol k sebe, aby som náhodou to nebol ja, komu ublíži. Radšej som nad niečím takým nepremýšľal a šiel si zohriať polotovarový obed, vifonky.

„Jimin, môžem s tebou hovoriť?" pozrel som sa na ňu a prikývol. Okamžite som sa posadil oproti nej a hľadel do diablových očí. „Dnes o šiestej večer je kasting do odevnej spoločnosti Louis Vuitton a keďže tu nie je Kihyun, zastúpiš ho."

„Č-čo? K-kasting? J-ja? Nie, to neurobím." veľmi som sa hanbil za seba, zvlášť v tejto dobe a v tejto podobe.

„Ach, keď nemôžem zato, akého máš brata. Prihlásila som ho tam a on tam taktiež nechce ísť," takže sa o tom s nikým neradila a jednoducho to urobila. Čistá mama.