Fitness diár✔️

Heartbeat

*Jin

*19.10. 2022, streda

„Čaj?" spýtal som sa Joona odo dverí. Ten si silno odkašľal a odpovedal mi stále v kašli.

„...môžeš..." prišiel som k nemu a pohladil ho po chrbte. „Bože, to je nepríjemné, *kuci-kuc." povedal so zapchatým nosom.

„Snaž sa to vydržať." pohladil som ho po pleci.

Od štvrtka žiaľ ubehli päť dní a mám ten pocit, že je na tom horšie než včera. Kašeľ neubúda, teplota prekračuje 40-tky a do toho sa mu zapcháva nos. Kde to tak mohol chytiť? Iný človek by už bol do piatich dní zdravý, prinajhoršom do týždňa.

Položil som mu čaj na podložku na nočnom stolíku a sadol si vedľa neho. Trápi sa. Deň čo deň hľadím na neho v ukrutných bolestiach a noc, čo noc k nemu vstávam, keď ho počujem kahútať. Chcel som mu už toľkokrát pomôcť, ale on si nedá povedať. Doktora odmieta a ja neviem, či moje lieky majú na chrípku správny dopad.

Pomohol som sa mu posadiť a podal mu tabletky. Po hodine majú aspoň nejaký ten účinok, ktorý ho uspí a nechá ho oddýchnuť, ale inakšie...som zúfalý.

„Jinie..." povedal do perín. „Ľahni si ku mne." pobozkal som ho na čelo a zašepkal.

„Oddychuj, keď ti bude lepšie, potom." so slzavými až červenými očami sa pozrel do tých mojich."

„Som rád, že si pri mne."

„Odpočívaj."

Celé dve hodiny som pri ňom sedel a pozeral sa na naň, ako vzdychá hustý vzduch z pľúc a pritom vydáva zachrípnuté zvuky. Je hrozné sa pozerať na niečo také, hlavne, keď je to osoba, ktorú milujem.

*klop, klop

Otočil som sa k dverám, v ktorých postával Joonov otec. Zrejme prišiel z práce a konečne si našiel čas pozrieť svojho syna.

„Spi?" spýtal sa šepkajúc. Iba som mu dal súhlas a vyšiel s ním na chodbu. „Ako je na tom?"

„Drží sa." nechcem mu klamať, že jeho syn sa práve dostáva z najhoršieho, ale ak chcem, aby ma nevykopli z domu, nič iné mi neostáva. „Ráno dostal hlieny, ale drží sa. Ak dnešok prejde, z najhoršieho je vonku." pevne verím, že mám pravdu.

„To rád počujem. Namjoon už dlho takto neochorel. Naposledy som ho videl ležať v tretej triede na základnej, ale až takto..." nepovedal by som, že má až tak dobrú imunitu. Predsa pracuje v hoteli a je vždy v priamom prenose medzi ľuďmi. Čudujem sa tomu. „Postaráš sa o neho, kým sa z toho dostane?"

„Urobím, čo bude v mojich silách." Obrátil sa, no neodpustil sa ešte spýtať dôležitú vec.

„A nepotrebuješ niečo kúpiť? Práve idem do obchodu." Pokúkol sa, zrejme preto, lebo videl, že som psychicky vyčerpaný.

„Zatiaľ nič, ale ďakujem."

„Dobre..." prešiel si jazykom po spodnej pere. „Keby niečo, tak moja vizitka je pripnutá na ľadničke. Neváhaj zavolať." iba som prikývol a on sa vyzmizikoval dole schodmi.

Vošiel som naspäť do Joonovej izby, kde sa ozývali hlučné, chorobné vzdychy. Nedokážem ho takto vidieť.

*ďalší deň ráno

„Dobré ránko, Jin. Tak čo? Ako sa má?" vyjačal na mňa Kookie do telefónu, ktorý sa túto novinku - staranie o Namjoona - dozvedel od mojej mamy, ktorá mu všetko vykvákala, keď prišiel k nám domov mi doniesť úlohy.

„Celkom dobre. Lieči sa, ale je úplne bezmocný."

„A budúci týždeň už prídeš?"

„Dúfam. Do konca týždňa tu ešte ostanem a budem ho kŕmiť tabletkami. Hádam už uzdravie."